• „ Pozeraj sa pred seba keď chodíš. Aspoň nebudeš zrážať na zem nič netušiacich ľudí.“ Vyletela som na neho( ani som nevedela prečo) a začala som si zbierať veci.
• „ Prepáč, nechcel som, hmm.. nie som si istý, ale myslím že vrazila si ty do mňa “ a milo sa usmial.
• „ To je jedno“ pobrala som si všetky veci postavila sa a až teraz som si ho lepšie všimla. Bol mi odniekiaľ povedomý, ale nevenovala som mu moc veľkú pozornosť. Konečne v triede na svojom mieste. Ako inak na mojom mieste sedel Dávid, frajer mojej spolusediacej Pati.
• Mohol by si mi uvoľniť miesto?
• Jasné , no probléma.( Ako to ten chalan robí, že je vždy taký vysmiaty?)
• Kto to bol? Opýtala sa ma Paťa.
• Kde? Koho myslíš?
• Toho týpka pri dverách. Bol celkom pekný.
• Ja neviem a ani ma to nezaujíma.
• Ej, niekto je tu dnes zle naladený. Tebe treba nejakého chlapa aby si bola šťastná. A pleskla ma po zadku. Dávid sa len smial ako pripečený.( prečo tu vlastne ešte je? Veď o chvíľu sa začína hodina.)
• Dávidko vieš, že ťa mám rada, ale nemal by si už ísť? A nahodila som taký priblblý úsmev.
• Veď už už idem.
Hodina sa začala. Ojoj, to nevyzerá dobre. Milá pani profesorka sa rozhodla, že bude skúšať. Samozrejme, že ja som to ani len nevidela. Nemám ani potuchy, čo vôbec preberáme na hodine. Našťastie ma nevyvolala. Hodina sa konečne skončila. Išla som do bufetu teraz keďže ráno som nemala čas a cez veľkú prestávku tam bude skoro celá škola. Na chodbe som stretla kamaráta Adama (Ady). Rozprávali sme sa o všetkom možnom, dlho sme sa nevideli a to chodíme na tú istú školu. Odprevadil ma k bufetu a tam som spozorovala plagát s pozvaním na náš Vianočný Ples. O chvíľu malo už zvoniť, tak som sa poponáhľala a rozlúčila sa s Adym. Dohodli sme sa, že pôjdeme niekedy spolu von a pokecáme ako kedysi. ( poznám ho už veľmi dlho chodili sme spolu aj na základnú školu. Stali sa z nás veľmi dobrí kamaráti, vždy sme si mali čo povedať, až dokedy si nenašiel babu Silviu. Tá na mňa žiarlila a akosi sme museli styky prerušiť. Puša jedna. Strašne ju nemám rada a asi aj viem prečo.) Zvyšok školy prebiehal už celkom v pohode aj nálada sa mi vylepšila. Keď som prišla domov kabelku som hodila na botník, prezula som sa, sadla som si do kresla a pustila si telku. Ako vždy nič tam nebolo, tak som sa vybrala do izby čeknúť fb a pokec. Na posteli som si našla lístok s odkazom od mamy: dnes ideme na večeru ku Grasovcom. Obleč si niečo slušné. O 17:00 ťa prídeme s otcom vyzdvihnúť , pekný zvyšok dňa ti prajem. (hmm... milé že sa ma opýtali či chcem ísť alebo nie. Či nemám nejaký iný program. Ale načo to vôbec riešim. Vždy je to tak, lebo tu nikto nemá na nič čas.) ľahla som si na posteľ a zadriemala. Prebudila som sa a ako splašená som začala behať po izbe. Bolo neskoro bolo 16:50 a ja nie som ešte ani oblečená. No Lena to sa ti zas a znovu podarilo . 17:15 ja som už za rekordný čas prichystaná a naši meškajú. To sa stáva veľmi ojedinelo. Vzala som do ruky mobil aby som zavolala mame kde sú. Ani som len nestihla nájsť číslo a už som počula ako mama na mňa kričí aby som si pohla, inak prídeme neskoro.
Išli sme niekam za mesto. U Grasovcoch som u dávno nebola, cestu som si moc nepamätala. Stále musím premýšľať nad tým prečo musím ísť aj ja. Inokedy ma na takáto stretnutia nenútia ísť. Dúfam že nepôjde o nič vážne. Viem že mama spomínala že Laura ( pani Grasová) má rakovinu, ale pokiaľ viem jej stav by mal byť už lepší. Konečne sme tu. Zastavili sme pred krásnym domom. Moderná architektúra, pôsobil veľmi luxusne a veľkolepo. Pri dverách nás privítala Laura a priviedla do jedálne. Za stolom sedel nejaký chalan (moc som si ho nevšímala) a Richard ( pán Gras). Všetci sme sa zvítali.
• Lenka, toto je náš syn Alex. Neviem, či si ho ešte pamätáš, ale asi nie. Povedal Richard a predstavil nás.
• Teší ma Lena. ( až teraz keď som sa naňho lepšie pozrela som spoznala kto je to.)
• Aj mňa teší. Aj keď my sa v podstate poznáme.
• No výborne keď sa všetci takto poznáme môžeme ísť večerať. Povedala Laura, milo sa usmievala, no v jej očiach bolo vidieť bolesť a únavu.
Počas večere skoro nikto nerozprával. Len občas Richard prehodil zopár slov s mojim otcom. Po večeri sme išli do obývačky. Ako inak luxusne zariadená.
• Alex, zlatko, prosím ťa preveď Lenku po dome. My sa zatiaľ pozhovárame.
• Jasné mamy, žiaden problém.
Alex vyšiel z miestnosti a ja som ho nasledovala. Prehliadka domu sa nekonala. Vošli sme do nejakej miestnosti. Bolo tam veľmi príjemne, v jednej časti miestnosti bol biliardový stôl, v druhej časti malý bar, konferenčný stolík a 4 kreslá. No najfamóznejší bol krb, ktorý bol hneď oproti dverám. Pred krbom bolo obrovské kreslo. Pripadala som si ako v nejakom filme.
• Kde to sme?, Opýtala som sa a sadla som si do kresla pred krb. Alex si sadol na opierku.
• V spoločenskej miestnosti alebo niečom takom.
• Tento dom je fantastický.
• Áno je, dokedy v ňom nemusíš žiť.
• Aale a to už prečo?
• Nerieš, nalejem ti niečo? A odišiel k baru. Myslím že si nalieval metaxu.
• Nie dik. Ty piješ?
• Nie, len mám slabú chvíľku. Naozaj nič nechceš?
• Naozaj
• No dobre ako chceš.
• Kde si bol doteraz?
• Prosím?
• No, že kde si žil doteraz. Pokiaľ viem doma si nebol. Na našej škole až do dnes som ťa nevidela.
• Jaj ták. No ja som žil a študoval v Taliansku.
• V Taliansku? Ako si sa tam dostal? A prečo si sa odtiaľ vrátil? Sem do takejto diery a ešte k tomu pred ukončením maturity.
• Otec tam má veľkého obchodného partnera, jeho nejaký známy tam vlastní súkromnú školu. Tak cez neho .
• A prečo si odišiel?
• Kvôli mame.
• Kvôli mame? Prečo? Nerozumiem.
• Ako určite vieš, moja mama má rakovinu.
• No áno, ale ved jej stav sa zlepšil nie?
• Z počiatku tomu všetko nasvedčovalo, no mama sa cítila stále slabšia a slabšia. Odišla z roboty a bola tu doma celé dni. Lekári tvrdili, že je slabá z chemoterapie. Otcovi sa to nepozdávalo a vybavil jej vyšetrenie na jednej klinike v Nemecku. Tam jej našli metastázy po celom tele a dávajú jej tak rok života. Vraj to bude už len horšie a bude potrebovať pomoc.
• Ale veď to je strašné. Už sa nedá nič robiť?
• Nie už je neskoro. Preto som sa vrátil. Aby som tu bol po ruke keby niečo. Veď otec je aj tak celé dni preč kvôli robote. Aj keď je pravda, že teraz sa snaží byť čo najviac s mamou, ale jednoducho to nefunguje.
• Je mi to ľúto....
• Áno viem je ti to ľúto, a rada by si to zmenila a podobné sračky. Nechaj si takéto kecy pre niekoho iného, dobre?
• Prepáč ja som len chcela... no v tom sa otvorili dvere.
• Ax tu ste. Poďte za nami. Chceme vám niečo oznámiť, povedala Laura a odišla.
• Práve včas. Poďme. Povedal Alex a išli sme. ( práve včas? To ako myslel? Som veľmi zvedavá, čo nám chcú povedať. Dúfam, že konečne nejakú dobrú správu.)
• Posaďte sa niekam, prosím.
• No, o čo ide?
• Ja s Filipom odchádzame na týždeň do Nemecka v obchodnej záležitosti. Preto sme sa dohodli že ty s mamou budete na ten týždeň bývať u Jajehovcoch. Bude to tak najlepšie. Laura nebude sama doma, pokiaľ ty budeš v škole a baby sa aspoň nebudú báť samé doma .
• Podľa mňa je to zbytočné, ale mne je to jedno. Ja sa prispôsobím.
• No, takže som rád, že sme sa dohodli. Vo štvrtok Ema príde po vás. Buďte nachystaní.
• To je zbytočné aby sa sem teta preháňala. Veď ja vodičák mám, auto tiež, takže nevidím nikde problém v tom aby som nás doviezol ja. Takto môžem Lenu brávať do školy autom. Alebo ak by bolo treba niečo vybaviť nemusím obťažovať tetu Emu.
• To nie je zlý nápad, aj keď mám trochu obavy.
• Oci, už nie som malý chlapec.
• Ja viem. Dobre teda ak nemáte nikto žiadne pripomienky alebo otázky považujem to za vybavené.
• Okej takže vo štvrtok vás očakávame u nás doma. My už pôjdeme je dosť neskoro a už aj tak sme vás dosť obťažovali.
• Ale prosím vás aké obťažovanie. My vám ďakujeme. Majte sa a šťastnú cestu.
• Ďakujeme dovidenia. Ešte sme zamávali poslednýkrát a odišli sme. Celou cestou domov rozmýšľam nad tým čo sa tam stalo. Som strašne zvedavá ako si budeme všetci spolu vychádzať. Teda hlavne ja s Alexom. Aj keď sa skoro vôbec nepoznáme, je v ňom niečo čo ma na ňom priťahuje. Teda okrem jeho vzhľadu, ktorý bol fakt bezchybný. Bol vysoký, čierne vlasy, modré oči športová postava. Presne môj typ. Toľkoto náhod naraz to sa mi snáď le sníva. Takéto náhody sa stávajú len romantických filmoch, nie v reálnom živote. Štipnite ma niekto, prosím.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár