Oči vytreštím dokorán. Nie je to prvýkrát čo si prečítam urážku smerujúcu mne alebo mojej rodine, ale toto ma bodne ostrejšie ako hociktorá predtým.
„Ty si ma nazval prostitútkou?“
Až teraz si začínam uvedomovať čo som si prečítala. Vypnem internet, zhasnem obrazovku, postavím sa k drezu, chytím do ruky jeden z neumytých tanierov a začnem ho pomaly umývať. Položím ho na drez a vezmem pohár pod ním. Cítim ako mi krv stúpa do hlavy a líca sa mi ohrievajú hnevom. Pustím pohár, nadýchnem sa a z celej sily trafím päsťou do linky. Pukne mi zopár kĺbov, hneď pocítim tvrdosť povrchu. Napriahnem sa a trafím ju znova a znova a znova až bolesť v ruke nezatemní tú čo mám v sebe.
Čo to však robím? Ako mi toto pomôže s problémom ktorý mám? Nie, nie som jeho žena, nemáme deti, nie som ani jeho snúbenica a dokonca ani nie sme spolu dlhšie ako rok. Máme dokonalý prototyp vzťahu. Dvaja ľudia zdieľajúci miesto a čas v tom správnom okamihu, rovnaké záujmy, spoločný humor, malé protiklady, ktorými sa dopĺňame, skvelý sex a veľa iných aktivít, ktoré držia náš vzťah stále v pohybe a posúvajú nás každý jeden moment ďalej a ďalej v spoločnej budúcnosti. A ja neviem prísť na spôsob ako to všetko ukončiť.
Premýšľam nad dňom kedy to všetko začalo. To ponižovanie. A pravdaže si nemôžem spomenúť, pretože takéto veci si človek neponecháva v pamäti. Na zlé veci radi zabúdame na úkor tých dobrých. A práve to je dôvod prečo nenávidím seba a nie jeho. Chcela by som, ale nejde to, pretože ho ľúbim a aby som niekoho mohla neznášať, musela by som ho najskôr prestať mať rada. Toto je presne to, čo so mnou robí. Vyvoláva vo mne to najspontánnejšie, najšťastnejšie, najúprimnejšie a pri tom ma núti sa nenávidieť. A ja si pokladám otázku: Ako dlho? Koľko bude trvať kým sa stanem prototypom mojej mamy jej mamy a miliónu ďalších žien, ktoré boli príliš slabé na to, aby zozbierali svoju hrdosť zanechali za sebou ťaživú guľu a posunuli sa ďalej?
Najväčšou iróniou je, že si myslí, že ak ho nechám, urobím najväčšiu chybu svojho života. A ešte väčšou je, že má pravdu. No nie v dôvode toho omylu. Nie je ním on, ale ja. To čo mi ostane, keď nechám odísť niekoho, kto je nasiaknutý v každej jednej veci, ktorá ma obklopuje. Bez neho nemám nič. Prázdny byt, prázdne správy, žiadne plány... Chytá ma akási apatia pri pomyslení na samotu. Možno práve pre ňu budem ešte chvíľu naivná a nechám sa ponižovať aj keď si uvedomujem, ako zúfalo to znie. Čo je dokonalé malo by sa ponechať nie? A to ostatné...
Je to možné?
Komentuj
4 komenty k blogu
1
shemy
10. 6.júna 2015 17:53
o__O skoro úplne identické ako situácia, v ktorej som ja ... a vôbec neviem čo mám robiť
3
Nad kktizmom je najlepsie nezamyslat sa. Horsie je ze to cloveku neda.
Napíš svoj komentár