Môj spolupútnik hackol nejakú americkú stránku, zaregistroval sa do asociácie vojenských veteránov a ich rodín a kamošov... a tak sme mali požičanie auta aj s poistkou za pár fukov. Ford expedition...takéto epické meno približovadla už naznačovala, že to nebude typický výlet ponúkaný cestovkou za ťažké prachy. Aké sme mali ciele? Spraviť si roadtrip po cestách necestách tejto divokej krajiny, vidieť polárnu žiaru, potárať sa po horách, stretnúť nejaké zvery, spoznať trochu ľudí, prežiť a páliť domov do Calgary kachličkovať Ćo mysliš splnili sme si ich všetky? Čítaj tu!
V Anchorage sme sa dlho nezdržali, pobehali sme mesto, s dosť veľa bezdomovcami, nakúpili vo Walmarte výbavu (bandasku s benzínom, 12 galonov vody, mrte konzerv, instantnej ryže a podobných chuťoviek, bomby do variča, sušenú hovädzinu) a davaj het. Wittier. Mesto, kde sa dostaneš len 4 km tunelom s jednou rúrou, cez ktorú jazdia autá aj vlaky. Môžeš sa ta dostať ešte po mori. plťkou. Privítali nás majáky na šerifovom aute a nehorázny lejak. Vraj čo tu chceme robiť takto potme. Kamoš pohotovo reagoval: „shooting“. Šerif už chcel tasiť svoj kvér, no nakoniec som mu ako rodený diplomat vysvetlil, že sme len chudáci slováci, čo chcú poznávať nepoznané. Upozornil nás že majú záplavy, aby sme neparkovali blízko pobrežia. Auto sme zapichli na koniec mestečka a skúsili prvú aljašskú noc v aute pod spacákom. Romantika. No, keby som tam mal nejakú babenku namiesto prdiaceho chlapa. Ale ajtak dobre. Ešte že bol ten Ford taký veľký Mesto je známe špeciálnym panelákom ešte z čias studenej vojny, odolá zemetraseniu, atómovemu výbuchu a býva v ňom 70% tunajšej populácie. Majú tam dokonca aj obchody a poštu. No nepošli odtiaľ pohľadnicu starej mame
Exit Glacier je fajnový ľadovec na juhu aljašky, vedie okolo neho hike, na konci ktorého je malá útulňa. V snehovej búrke aká tam práve bola, veru dobrá vec. A tá konzerva s fazuľami mi nikdy nechutila tak, ako teraz po poldni stúpania Čo ma prekvapilo, bol Holanďan s manželkou aj dvomi asi 3-5 ročnými deťmi. V polke trasy to bolo ešte ok, výhľady, medvedica s mladými, slnko, krása....Ale keď som ho uvidel navrchu pri útulni....“no ja ti nevím karle“.
Ďalšou zástavkou bolo mesto Homer. Známe hlavne rybolovom. Také to prístavné mestečko ako z nejakého zachráňte Williho a pod. Všetci v károvaných košeliach, žltých pršiplášťoch, alebo v červených hrubých šiltovkách s „klapkami“ na uši. Keďže celý náš výlet bol na prelome septembra a októbra, tesne po skončení turistickej sezóny, mali sme pokoj od cezpoľných a stretávali sme len domácich. No aj veľa obchodov, alebo „atrakcií“ bolo zavretých. Na mori sme teda ryby chytať neboli. Samozrejme sme si to vykompenzovali v koštovaní miestnych pochutín. Halibut asi najlepšia ryba akú som kedy jedol.
Cestou z Homeru sme si to šupli do mesta Valdez. Blízko je aj Worthington glacier. Sme si ho obzerali, keď tu zrazu na nás kričí chlap, či nechceme ísť do ľadovej jaskyne. Reku ok. Cestou hore vravel, že pár dni dozadu vytvoril nový chodník hore na ľadovec...Nikto o ňom ešte nevie (oficiálne sa turisti pozerajú len ďalekohľadmi zdola). Keď sme sa korytom ľadovcového potoka s nánosmi dostali až hore nechápal som. Ocitli sme sa asi v 20m vysokej ľadovcovej jaskyni. Nehorázne pekná odrá farba vznikajúca lomom svetla a pukanie ľadu. No cítil som sa ako vo fotke national geographic. Ešte aj teraz mám zimomriavky. Už viem čo motivuje všetkých objaviteľov byť niekde ako jeden z prvých ľudí v histórií.
Poďme ale do divočiny. Moja kamoška Weja (diki za tip mi poradila aby sme šli pozrieť starú baňu do McCarthy. Vraj je tam super. Musíš sa tam ale dostať po 100km prašnej ceste, na začiatku ktorej je tabuľa, že tam vstupuješ na vlastné nebezpečie, v aute by si mal mať krabičku záchrany, zimnú výbavu a dostatok jedla... Nebolo mi všetko jedno. Nekonečná cesta, medvede prebiehajúce cez cestu. Keď už sme mali toho dosť zaparkovali sme v strede lesa. Ver alebo nie, ale v ten večer mi pred spaním na wecko nebolo treba ísť.
Na druhý deň ráno sme dorazili do McCarthy, no zistili sme, že baňa o ktorej sme hovorili: Kennecott je ešte 5 míľ ďalej, autom sa tam nedostaneme. Tak davaj pešo. Naštastie domáci (tu na konci sveta) sem autami môžu, a tak stopujeme deda na pickup-e a sadáme na náklad dosiek. Vo väčšej riti sveta som ešte nebol. 100km lesná cesta, alebo malé letisko na lúke. To je jediný spôsob ako sa dostať do civilizácie. Prechádzať sa pomedzi domy pamätajúce zlatú horúčku ale bolo životným zážitkom. Neviem čo tu tých pár ľudí vlastne robí, no baba čo nás viezla naspäť napr. tu žije len v lete, v zime sú s manželom a deťmi v meste. Manžel vedec, ona sestrička. Aj tak sa dá. Baňa je nádherná. Veď hoď si to do googlu, alebo si kukni fotky na mojom fejsbuku Scenériu dotvárajú nádherné hory a ľadovec v pozadí. Pri aute sme dali luxusné vajcia na variči a davaj smer Paxston.
Už sme mali dosť konzerv a podobného junk food, tak reku dáme tam nejaké normálne jedlo. Ideme asi 200 km, ale paxston už asi svoju éru zažil. Dve ošarpané budovy. That´s it Tak dobre...ideme po Denali highway, cislo 8 do Cantwellu. Cesta ma 200km, takze si na teple jedlo este trochu pockame. Musime tankovat, nastastie asi v strede cesty je pumpa, no skôr niekoľko sto litrová nádrž s čudne rachotiacim čerpacim stojanom, ktorý obsluhuje teta v prešiváku (3,75 galón). Normálna cena bola tuším 2 doláre. Spíme v strede ničoho, iba cesta a široké pláne, hory, ....čakáme či príde polárna žiara, lebo naokolo nieje osvetlenie....prišla... Nezažiješ, nepochopíš, nedá sa to opísať. Nádhera. V druhej riti sveta v priebehu týždňa si sedím na kapote auta a nemám slov. Dúfam len, že keď prídeme do Cantwell o 100km, konečne sa dobre najeme. (Pokračovanie nabudúce ak to vobec niekto az sem docital... sorry, nechal som sa uniest....aj to pisem len tak strucne )
Skutočný príbeh
Komentuj
2 komenty k blogu
1
antifunebracka
13. 3.marca 2018 16:45
Toto bolo úplne dokonalé, strašne moc sa teším na pokračko!
2
joooj, diki... snad si cez vianoce najdem cas a nieco potukamzase raz
Napíš svoj komentár