Kultúrny šok "No.2"

Práve riešim čo s tohtoročným letom. Asi si zopakujem vlaňajší pobyt za morom... A napadlo ma že som tu niečo o tom začal písať a doteraz som sa nedostal k pokračovaniu. Až dnes. človek by neveril k čomu všetkému sa dostane keď sa musí učiť na skúšky alebo v mojom prípade hlavne písať diplomovku....

Prešli sme cez kontrolu na letisku a skočili si do náručia, tá "úžasná" ospevovaná a zároveň zatracovaná emérika nám otvorila svoju náruč. Prvé čo sme museli urobiť pri východe z letiska bolo nájsť si shuttle bus do centra. Zopár viac-opálených domácich vykrikovala na nás aby sme využili práve ich služby. Neviem či by sme zohnali lacnejši, ale boli sme radi že v nejakom sedíme, kedže sme chceli stihnúť odchod busu, ktorým sme mali cestovať ešte cca. 4 hodiny busom do Albany, hl. mesta štátu New York a potom ešte asi polhodku do nášho krásneho letoviska. Museli by sme to však stihnúť za polhodinu, čo sa nám pri pohľade na premávku zdalo neskutočne málo. A nemýlili sme sa.

Keď sme sa konečne dostali na Port of Authority, niekoľkoposchodovú autobusovú stanicu zistili sme že náš bus už odišiel. A tak sme si kľudne kúpili lístky (zase u zaúdeného chlapíka, ktorý sa očividne nikam neponáhľal) a tak sa náše kľudné čakanie predlžovalo natoľko, že sa ten kľud vytratil.

Nakoniec sme sa celým bludiskom chodieb dostali k našej bráne, kde už všetci poslušne stáli v rade. Na ten pohľad do smrti nezabudnem. Toľko diametrááálne odlišných ľudí na jednej kope som asi ešte nikdy nevidel. Toto ma asi nikdy neprestane fascinovať. Práve kôli takým momentom sa oplatí cestovať.

Podávam vodičovi lístok, (dlhý ako rad dôchodcov pred lidlom keď majú akciu na maxirožky) a rozmýšľam aké budú prvé hodiny v zámorí. Z mojich myšlienok ma vyrušil vysoko položený hlások prudko namotivovaného vodiča. Postavil sa do uličky ako letuška, a vysvetlil nám že sedíme v autobuse, ak by nieto náhodou nevedel, Ozrejmil nám únikové cesty, a umiestnenie lekárničky, keby s amu niečo stalo a museli by sme ju hľadať... Na konci prejavu som podvedome čakal prianie príjemného letu. Uživil by sa ako steward... Cesta začala dobre, ústa otvorené, nalepení na skle, sledovali sme panorámu NY a hltali atmosféru mestského ruchu aj keď len spoza skla, do tvár nám fučala klíma, nastavená asi na 12° (ešte že sme si z lietadla zobrali deky . Keď sme prechádzali z manhattanu tunelom popod vodu (žeby Hudson river?) zrazu nám klíme prestala kaziť účesy a vysušovať pravý americký úsmev. Zrazu bus zastal, o chvíľu mu zdochol motor. "Holy crap" povedal niekto práve vo chvíli keď všetci stíchli. Premávka v tuneli bola dosť hustá a zrazu sme jeden z dvoch pruhov zablokovali... "Tak to je pekný začiatok", povedali sme si. To sme ešte nevedeli ako dlho sa kôli tejto úporuche zdržíme. A tak sme si sedeli v buse, odstavení v tuneli a pomali sme odmŕzali. O pár minút nás prišlo vytiahnuť pekne blikajúe auto, ktoré su pred tunelom práve na takéto príležitosti pripravené a ich vodiči striehnu na svoj úlovok. Odtiahol nás preč z tunela, a odstavil vedľa cesty. Vodič táral niečo o pokazenom už neviem čom, jednoducho musel prísť po nás ďalší bus. Po asi hodine sa mu podarilo naštartovať a posunúť sa o pár ulíc na nejaké parkovisko.

Jedna na naše slovenské pomery pomerne-prudko-objemnejšia, v amerike taká priemerne vyzerajúca dobre živená tmavšia pani začala zrazu mávať nejakým časopisom so slovami že asi z tej horúčavy odpadne. My, slovač zimomravá sme si pár minút predtým dali zo seba dole deky, pretože teplota v buse začala byť znesiteľná. Vtedy sme začali s mojou (už skoro na pokraji zrútenia) spoločníškou debatu o tom, ako títo amíci všade pchajú klímu a deti tam behajú všade bosé. To keby videla moja stará mama asi odpadne. Vtedy sme pochopili, že táto pani je asi tiež produktom studeného odchovu a teda ako mnohí iní je zvyknutá na zimu fúkajúcu zovšadiaľ, vodu alebo akékoľvek nápoje jedine chladené a najlepšie s kilom ľadu v pohári. Túto našu studenú teóriu nám potom potvrdilo aj sledovanie domácich pri jazere, kde sme boli celé leto. Na jeho začiatku, alebo potom aj konci si domáci v pohode v 10 stupňovom chladnom počasí obliekli k mikine a bunde šlapôčky a kraťasky. To sú asi tie dôsledky detských čias.

Za ďalšiu hodinu, v čase keď sme už pomaly mali prichádzať do Albany prišiel náhradný bus. Áno, ešte stále sme boli v NY a užívali si klaustrofobické a prehriatím spôsobené výkriky domácich. Tí tmavší popritom nemali problém, nielen počas čakania ale aj počas celej cesrty púšťať si svoju fajnú hudbičku čo najhlasnejšie a pritom úplne mimo rytmu si spievajúc. Našli sa však aj takí čo im to išlo, ale to je už iný príbeh.

Konečne sme nasadli do nového budu, ktorý prišiel, samozrejme s vnútornou teplotou porovnateľnou s chladiarenskym pultom v supermarkete. Mojej spolucestujúcej kôpke nečtastia som podal deku a obaja sme zaspali spánkom trpiteľov. Cesta až na tú zimu bola fajn, aj keď s dosť veľkým zdržaním. Keď sme uvideli albany, no vlastne len nejakú tabuľu, kedže už bola dosť dobrá tma nevedeli sme sa vyradostiť. Vybehli sme z busu azistili sme že o polhodku nám ide bus do neďalekého mesta, Asi 10 míl od nášho cieľa. Tam nám cesta ubehla kao nič, zohnali sme taxi a utekali sa zvýtať so spolubývajúcimi. Ten pocit ľahnúť si do postele po asi 30 hodinách cestovania.... na nezaplatenie... ako z tej reklamy...

A ráno to začalo... 3 mesiace zážitkov na ktoré do smrti nezabudnem...

 Skutočný príbeh

0 0 0 0 0

Komentuj

6 komentov k blogu