S odstupom času všetci tak trochu múdrieme.
Rastieme.
Vyvíjame sa.
Strach meníme na výzvu.
Radosť na slzy.
A tak tu teraz v tomto malom no zároveň obrovskom byte sedím sama. Tak trochu tuším že o pár mesiacov tu budem sama úplne. Nadlho.
Trošku sa toho desím.
Trošku sa teším.
Som predsa veľká baba a tie neplačú.
Len sa tak občas zastavia porozmýšľajú a idú ďalej.
Nikdy som tak celkom nebola sama.
Dozrel už na to čas ?
Potrebujem chvíľu len a len pre seba.
Som stará.
Zdeprimovaná.
No zároveň plná života.
A preto ak budem sama budem čakať na niekoho kto ma zoberie do ZOO.
Kto sa bude so mnou túliť v bunkri. Štekliť sa. Smiať sa na hlúpostiach. Vymýšľať kraviny. Niekoho kto ráno bude len tak ležať a dívať sa mi do očí aj keď nie sú dokonalé no vždy je v nich pravda. Ak by som klamala (čo som sa za posledné roky naučila) v mojich očiach vždy nájdete pravdu. Vždy je v nich láska aj keď hovorím že tá láska už neexistuje, láska aj keď hovorím že nenávidím, bolesť v každom je mi to jedno a starosť v každom nezaujíma ma to.
No a ak nepríde tak sľubujem že v tomto živote budem rozdávať lásku len tak navôkol. Všetkým ktorí ma budú potrebovať. Všetkým ktorí budú potrebovať úsmev. Sľubujem že svojim šialenstvom prevrátim život hore nohami toľkým mužom a ženám koľkým len budem vládať.
Až sa možno jedného dňa už neprebudím... A umriem spokojná a šťastná. Pretože smrť je jediná istá vec v mojom živote a ja milujem hrať na istotu.Čierna alebo biela. Všetko alebo nič. Nebojím sa zomrieť. Bojím sa len že nebudem žiť.
Som plná rozporov a nikdy nikdy to so mnou nebolo ľahké.
A ani NIKDY ale úplne že NIKDY nebude. Som príliš komplikovaná pre niekoho normálneho. Nikto nevie kde sa to vo mne berie no chce to odvahu s tým a so mnou bojovať. Neopúšťať ma aj keď ja sa vzdám. Chce to odvahu byť v mojom živote a málo ľudí to dokáže. Je to ako nejaká superschopnosť stáť po mojom boku. No sú i takí čo to zvládli a zvládajú a ja si v poslednej dobe strašne uvedomujem že môžem byť vďačná za všetko a všetkých čo mám. Nehovorím že si to nezaslúžim, ja len hovorím že niektorí ľudia sú proste poklady. A aj tí čo už v mojom živote nie sú boli poklady. Pretože ľudí možno strácame ale v našich srdciach sú stále. Asi však s nami mali byť iba istý úsek cesty a preto už z nej vybočili. Obdivujem ich zato že tu boli a ďakujem im za to že mi pomohli. Želám im len a len to najlepšie. Najkrajšie. A preto mi je teraz dobre na srdci. Odpustenie je mega super vec. A preto som odpustila sebe i im. Nevládala som viac niesť to bremeno. Oni proste len prišli dali mi to čo som potrebovala do života a odišli. Taký je život.
Piesne ktoré dohrali...
Sny ktoré sa rozplynuli...
Vtáky ktoré odleteli...
Ľudia čo odišli...
Denník
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár