Vidím tak veľa vecí... obrovské tvrdé hniezda, ktoré odolajú všetkému, čo tie naše pokorí.
Veľké rachotiace zvery behajúce sem a tam pomedzi ne.
Ľudí.
Nejako... akosi im nerozumiem. Ty áno?
Nemajú krídla. Už len to je proti prirodzenosti. Iba také... pahýle. Dlhé, chudé... ako konáre na mojom obľúbenom gaštane. Musia strašne trpieť... nedokázala by som bez krídel žiť, a to som len obyčajná vrana.
Predstava, že už nikdy neucítim vietor medzi pierkami, že by som nemohla uletieť... k-krá! Všetko sa na mne ježí.
A potom... všimni si ich lepšie.
Stále sa niekam ponáhľajú.
Stále v tých pahýľoch vláčia také obrovské šuchotavé vaky s jedlom. Ach, čo by som za to dala! Aspoň by som nemusela každý deň bojovať s tou bandou vrabcov zo susednej strechy.
Aj keď... nechcela by som skončiť ako tie gule, čo ledva chodia... keby mali krídla, asi by aj tak nevzlietli. Ale mohli by tak skončiť tí učvirikaní blázni. Guľkali by sa po zemi a ja by som sa im smiala z povetria. (Ha-ha-háá, kráá! To by bola zábava!)
A nechápem, ako môžu byť takí neopatrní.
A uhundraní.
A nespokojní.
A už dosť, ty krá-krá-krava! Nemysli na nich! Ešte sa im náhodou začneš podobnať!
Naozaj. Už radšej pôjdem. Zmrá-krá-ka sa. A tie vypatlané holuby už tiež dávno odleteli... viete, aká je to švanda sledovať ich?
Strašní tupci. Hrajú sa na intelektuálov a pritom len chcú zakryť, že myslia viac zobákmi než tými krpatými mozočkami, čo majú. Ach. Mala by som na nich poštvať starcovu mačku, keď mu nabudúce zase obserú parapetu.
A Starký je vám pritom taký milý pánko... aj napriek tomu, že je to človek. Vôbec sa k nim nehodí. Teda, k ľuďom. Nikdy nedudre a dáva na seba pozor. Vždy sa pekne usmeje, keď ma uvidí. Dokonca aj na tie vrabce sa usmieva.
A vždy dáva pozor na seba, aj na ostatné "mestské šelmy". Aby im neublížil... nevyplašil.
Keby len aj mne sem - tam nechal nejakú omrvinku. Ach. Možno by som ho aj začala mať rada.
Ale už dosť, naozaj musím!
Tak do skrákavenia... a nech vás mačky obchádzajú, priatelia!
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár