Moje meno je Joe viac povedať netreba dlho sa už nezdržím. Čas, mesiac, deň, len pár slov,
ktoré sme si určili samy, aby sme vedeli kedy nás dostihne smrť. Denne kráčame po ulici
náhliac sa za svojimi povinnosťami, s ohľadom na čas a na to či neprídeme neskoro.
Neuvedomujeme si, že sa ponáhľame k niečomu čo bolo predurčené ako osud človeka.
Namiesto toho aby sme si vychutnávali každý moment na tomto svete, náhlime sa odísť
z neho míľovými krokmi.
Neuvedomujeme si krásu života , jeho jedinečnosť, výnimočnosť a krehkosť. Každá chvíľa na
svete je dar, jediná šanca nahliadnuť do neho a znovu odísť do prázdnoty zabudnutia.
No prečo sa tam ponáhľať?
Čas od času premýšľam, aké to asi bude. Bude to bolieť, alebo to bude rýchle? Uvedomím si,
že som mŕtvi, alebo jednoducho zaspím a všetko sa skončí?
Každý kto na ňu už myslel vie aký je to pocit keď po celom tele prebiehajú zimomriavky,
v bruchu ožije niečo desivé čo sa chce dostať von, derie vám vnútornosti a v hlave si
neustále opakujete, že času je dosť načo na to teraz myslieť. S plačom sa snažíte zmeniť tok
svojich myšlienok na veselšie veci. Na niečo iné. Čokoľvek, len na ďalších pár dní zabudnúť na
strach z nej. Áno, je to strach. To strach nás v noci budí. To strach nás chráni. To strach nám
ubližuje. No čo to je, strach? Čo to slova znamená? Zabúdame, že všetko je ľudský výtvor. Či
už z hľadiska fantázie či fyzického sveta. To človek vymyslel zbrane, vojny, nočné mori,
a nespočet ďalších vecí, ktoré nám denne spôsobujú strach. A preto aj strach je teda
vrcholným výtvorom ľudstva. Dokonalou zbraňou a obranou zároveň. Teda my samy si
určujeme pravidlá žitia a smrti.
Ľudia sú zvláštny, prechádzajú sa po uliciach skrývajúc sa, tváriac sa, že ho nepoznajú.
Pohľadom sa navzájom premeriavajú, skúmajú akoby na každom bolo niečo divné čo stojí za
to aby bolo preskúmané. Plávajú životom v snahe nájsť jeho zmysel často umierajúc bez toho
aby akýkoľvek našli.
Existuje vôbec ten zmysel? Niektorí hovoria, že ho našli no ja hovorím,
že je to hlúposť. Tvrdia, že zmyslom života je nejaká vec, činnosť či pocit a tvrdia , že každí
človek má svoj zmysel života len ho musí nájsť. No hľadajú na správnom mieste? Nie je
zmyslom života práve život ? Zmyslom života nemôže byť činnosť či vec, alebo áno ? Vec
zmizne a činnosť sa tiež nedá robiť večne. No ak človeka nezničí vlastná povaha život tu bude
navždy. Môže niektorá vec či pocit predčiť krásu života? Jeho dokonalosť, zvláštnosť
jedinečnosť či neskrotnú túžbu po ňom.
Ja sám som zle pochopil jeho zmysel, hľadal som ho tam kde nikdy nebol a to sa mi stalo
osudným. Premrhal som dar, ktorý mi bol daní. Prehnal som sa ním ako stádo splašených
koňov, robiac veci, ktoré by som zrejme mal ľutovať.
Píšem o tomto probléme ako by bol jediný hoden toho aby sa o ňom hovorilo, no svet má
toľko problémov, toľko toho čo by malo byť opísané, prediskutované či aspoň spomenuté
jedným či dvoma slovami.
Hovorím si prečo som s tým vôbec začal, prečo hneď zo smrťou a životom.
Odpoveď by sa zdala jednoduchá no ani ja sám presne neviem prečo píšem to čo píšem.
Možno ma vedie vyššia moc, ktorá si praje aby to bolo spomenuté. Vyššia moc. A náhle sa
ocitám pri ďalšej dileme ľudstva. Cirkev nás presvedčuje, že Boh existuje. Že existuje niekto,
alebo niečo čo riadi naše osudy, čo ich predurčuje a pomáha nám. No pýtam sa ako nám
pomohol ? Priniesol na svet život tak ako sa spomína v Biblii ? Stvoril prvého človeka? Ak
áno pýtam sa prečo ? Prečo ho stvoril. Prečo ho vo svojej vše-vedomosti nedokázal zbaviť
chuti po moci, úspechu, peniazoch a strachu. Prečo nedal ľudstvu jediný účel, zmysel ?
Nebolo by všetko jednoduchšie ? Neboli by vojny, zlodeji, kriminálnici všade by vládol mier,
pohoda a život by bol nádherne triviálny, pokojný a nudný. Ale myslím si, že práve preto nás
tak nestvoril. A preto sú ľudia ako ja. Aby život nebol taký jednotvárny, aby bolo prečo žiť.
Aby každý našiel svoj vymyslený zmysel života. Existuje Boh, alebo je to len výplod jedného
človeka, ktorý prežil niečo strašné čo nikto iný ? Dospel k presvedčeniu, že bez vyššej pomoci
by to nedokázal a jednoducho bol nútený uveriť tomu, že Boh existuje. Vtĺkal to svojim
deťom, ktoré od narodenia nepočuli nič iné a tak postupne tiež uverili. A viera sa šírila ako
nákaza svetom, v ktorom dnes viac ako polovica obyvateľstva verí v stvoriteľa.
Ale možno že naozaj je, necháva nás nech k nemu prehovárame a on nás trpezlivo počúva,
necháva nás žiť v nádeji, že dospejeme k niečomu lepšiemu, že dokážeme jedného dňa
odporovať svojmu osudu, žiť a zomrieť. Niektorých z nás obdaroval múdrosťou iných
schopnosťami, talentom, dal nám možnosť výberu akým spôsobom povedieme svoj život
naspäť k nemu. Je zrejmé, že sa nikdy nedozvieme či tam niekto je. Či je niekto kto nám
načúva, rozumie a chápe naše pocity. No aj ten najväčší skeptik musí priznať, že sa aspoň raz
ocitol v situácii keď k nemu prehovoril. Zamyslite sa, nebola taká chvíľa ? Niekde ste len tak
sedeli, čakali na niečo a s pohľadom upreným na oblohu ste si hovorili: „Prosím nech sa to
nestane.“, alebo „Prosím neber mi ho.“, bez toho aby ste vedeli komu adresujete tieto slová
bez toho aby ste vedeli či vás tam hore niekto počuje a bez toho aby ste vedeli či vašu prosbu
vyplní.
Ale nie vždy ho prosíme. Urážame ho, nadávame mu, zvaľujeme na neho vinu, no verím, že
ak ste to kedykoľvek spravili určite ste to potom ľutovali, aspoň trochu, pretože aj keď
väčšina z nás v neho neverí, sme neustále pripravený v neho uveriť. Uveriť, že niekto dokáže
pomôcť keď iný zlyhajú. Uveriť, že niekto tam vie čo robiť, dokáže poradiť. Aspoň v to veriť.
A ako sa mu za to odvďačujeme ? Páchame zločiny, krivdy a vyhovárame sa na jeho meno,
pretože všetko sme robili na jeho príkaz, všetko je božia vôľa. A to je podľa mňa dôvod prečo
sa nikdy nedozvieme pravdu či tam niekto je. Jednoducho si to ľudstvo nezaslúži. Nie, Boh
nestvoril človeka, to človek stvoril Boha v slepej túžbe veriť, že je niekto kto pomôže. A viera
v akejkoľvek forme je nástrojom slabých. Netreba veriť, že sa niečo stane. Treba sa do toho
pustiť a stvoriť to skôr ako bude neskoro. Pretože práve viera v lepšie zajtrajšky je len
dôsledkom neschopnosti človeka spraviť niečo s dneškom.
Každý chce v živote niečo dosiahnuť, niečo po sebe zanechať.
Pamätám sa na deň keď som
mal 18 rokov, sedel som doma sám, ako skoro vždy, pri zapnutom internete, a spolužiak mi
napísal, že potrebuje niečo z môjho zošita. Odsunul som sa na stoličke od počítača k skrinke
a začal som ho hľadať. No nenašiel som zošit. V skrinke úplne vzadu som našiel staré
fotografie našej triedy. Od prvého k poslednému ročníku základnej školy. Neviem prečo no
začal som si tie fotky prezerať. Striedavo som sa usmieval a znova vážnel pri prehliadaní
mojich spomienok. Hovoril som si aké to bolo krásne. Detské problémy, starosti, život bol
krásny. Aspoň sa taký zdal.
No od tej doby sa toho stalo toľko čo zrejme pretvorilo moju
myseľ a teraz som tu. Skúste sa zamyslieť, zažili ste to niekedy keď ste so zhnusením
a zároveň akýmsi pocitom naplnenia hľadeli na niektorú fotografiu ? Nevedeli ste od nej
odtrhnúť zrak a pri tom sa na prvý pohľad nezdala až taká zaujímavá, že by sa na ňu dalo tak
dlho pozerať?
Ľudská myseľ je zvláštna a plná protikladov nemyslíte ? Pripúšťa smútok aj radosť, bolesť aj
blaženosť, stres a pokoj. O čo by bolo človeku lepšie keby nemusel myslieť.
Keby v hlave nemal mozog, ktorý by mu vravel čo má robiť, čo ho bolí, čo nemá a má rád.
Predstavte si ten nádherný svet plný ľudí bez myslenia. Nádhera však ? Prechádzať sa po ulici
s tupým výrazom na tvári slintajúc a pozerajúc na ľudí idúcich oproti, ktorí vyzerajú presne
tak isto. Bol by to nádherný svet bez rasových predsudkov, vojen, zabíjania a zločinu. Skrátka
utópia. Bohužiaľ nikdy sme k tomu nedospeli a môj pokus tiež nebol úspešný. ( Ha ha ha ha )
Načo sú komu spomienky na to čo bolo. Určite by my veľa z vás odpovedalo, že na to aby
sme sa poučili z chýb urobených v minulosti. Ale ja sa pýtam kedy sa jediný človek poučil
z minulosti ? Keby to tak bolo, nikdy by ľudstvo k ničomu nedospelo. Nikdy by sme nemali
oheň keby sa pračlovek raz popálil a potom to už nikdy neskúsil pretože vie , že ho to môže
zraniť. Tak načo sú spomienky, pamäť? Načo živiť náš život predsudkami minulosti, ktoré
nás oberajú o nové možnosti.
A tak tu teraz sedím sám. Sám s mojimi spomienkami trápiacimi moju myseľ až do konca
mojich dní. Som sám. Ale kedy je človek vlastne sám a kedy s niekým? Často sa nám stáva,
že práve obklopení ľuďmi sme osamelejší ako v najtemnejšej komore. Obklopený ľuďmi,
s ktorými máme spoločné asi toľko čo hrášok a kečup. Čo je horšie, sedieť uprostred davu
a nemať čo robiť no nebyť sám , alebo sedieť sám so sebou, vnímať tok svojich myšlienok
intenzívnejšie než kedykoľvek predtým? Veľa ľudí odsudzuje samotu no ja k nim nepatrím.
Samota je dobrá ak si ju človek zvolí dobrovoľne. Keď ste sám, dokážete myslieť na veci
o ktorých iní nechcú hovoriť otvorene. Dokážete si uvedomiť vlastné chyby, predstavovať si
všetko čo vás ešte môže stretnú. Keď ste sám vaša fantázia pracuje s takým potenciálom, že
nepozná hranice a vy sa len utápate v mori myšlienok a kreativity z nenazdajky preplňujúcej
vašu hlavu. No samota je ako tvrdá droga. Príliš veľa jej škodí no človek nevie kedy prestať.
A tak sa čoraz viac z nás utápa v mori samoty bez toho, že by ktokoľvek mal záujem na tom
vytiahnuť nás z neho pretože nikoho takého nemáme Postupne sa utápame vo vlastných
myšlienkach zabúdame na okolitý svet a stávame sa vyvrheľmi spoločnosti, ktorej nestojíme
za záchranu. A tak klesáme stále hlbšie a hlbšie pod hladinu zvanú zabudnutie, až napokon sa
úplne vytratíme.
Áno, áno, človek je tvor s pravidla spoločenský. A tak denne chodíme von s bandou
rovnakých bláznov ako sme my a nazývame ich kamarátmi. Zdieľame s nimi pocity,
myšlienky, no niekedy sa stane, že aj niečo viac. Myslím tým to keď sa zamilujete. Keď
upadnete do ďalšieho šialenstva ľudskej rasy nazvaného láska. Najzvláštnejší z pocitov, ktoré
človek zažije a ktorej večným symbolom je vec akéhosi divného tvaru, ktorú mylne nazývame
srdcom. Stala sa svetovým symbolom tohto citu pričom srdce je len sval, zhluk buniek
a vlákien. Verte mi ja som ho videl. Nie je na ňom nič pekné. A predsa je najväčším
symbolom lásky. Vyrába sa z čokolády, perníku a jeho podarovanie dievčaťu znamená viac
než tisíce slov. Človek je vo svojej podstate zvláštny. Navonok schopný potlačiť všetko
iracionálne a nezvyčajné a zahladiť to faktami, no hlboko vo vnútri pripravený uveriť, že je
výnimočný, že nie sme vo vesmíre samy a podobné veci, denne rozoberané na uliciach,
v novinách či v médiách. Vytvárame si pravidlá, ktorými si podrážame vlastné nohy.
Vytvárame zbrane aby sme sa mohli navzájom zabíjať. V podstate všetko čo človek vytvorí
dokáže aj sám pretvoriť na niečo čo ublíži iným alebo jemu samotnému.
Snažiac sa spríjemniť, zjednodušiť či opodstatniť život.
Vonku je búrka. Je krásne pozerať sa na búrku. Len tak sedieť pri okne a nemôcť z nej
odtrhnúť oči. Búrka je vlastne ako život. Nevypočítateľná. Tak náhle ako začne tak rýchlo
môže skončiť a blesky v nej ako svetlé a šťastné chvíle netrvajúc večne miznú v mrakoch
smútku a žiaľu pri čom je vo všetkej tej krutosti neskonale krásna. Tak krásna a pri tom
dokáže ublížiť ako samotná láska. Dívate sa na ňu, sprevádzanú silným vetrom beznádeje,
ktorý sem tam priveje malý mrak. Zdá sa, že je celkom nízko už – už sa ho idete dotknúť,
chytiť ho a využiť ako šancu, ktorá príde len raz za život. No je to len klam, mrak je vysoko
a vy ste na zemi a vidíte ako ho ďalej unáša vietor v diaľ. Unáša ho ako čas unáša všetko
okolo nás. Spomienky, šance, lásky a všetko čo nedokážete pevne priviazať k sebe
a nedovoliť vetru aby vám to odvial.
Sme plný kreativity, talentu , rôznych druhov schopností a predsa nie sme dokonalí. Niektorí
hovoria, že pár jedincov sa k tomu blíži. Génius. Je to skoro dokonalý
človek alebo opäť len slovné pomenovanie nádeje ľudstva v to, že si naozaj zaslúžime byť
dominantným druhom na zemi? Že sme niečím lepší. Že existuje niečo čím sa navršujeme nad
ostatné formy života na nej. Ľudstvo vo svojej už tak dlhej histórii zažilo toľko géniov
a predsa sú stále vojny, stále sú krajiny, ktoré potrebujú pomoc iných, stále existujú choroby,
hladomor, nedostatok pitnej vody či pohonných hmôt. Génius je pre mňa len pojem. Videl
som takých géniov, lepšie než si dokážete predstaviť. Viem o nich veci čo ani ich najbližší.
Videl som to o čo sa vám môže len snívať a nebolo na nich nič zvláštne či odlišné, boli to
úplne normálny ľudia. Ctižiadostiví, chamtiví, bezcitní a často bez trošky cti.
Tak prečo si týchto ľudí tak ceniť. Zaslúžia si našu podporu, našu úctu keď samy si nedokážu
ctiť ani samých seba ? Pre mňa sú všetci ľudia rovnaký. Bez ohľadu na schopnosti, talent,
vierovyznanie či rasu. Vo vnútri sme všetci rovnaký ha ha ha ha. Ľudská myseľ je zvláštna.
Skúmal som ju. Snažil som sa pochopiť prečo sa všetko deje. Prečo musíme mať všetko
dokonale zaškatuľkované. Prečo musí existovať toľko vecí, zvukov a všetkého čo
donekonečna komplikuje ľudský život na zemi. Díval som sa do nej, prenikol som do jej
hĺbky a pootvoril dvere toho tajomstva v snahe konečne pochopiť našu existenciu.
Ako tak píšem zabúdam na čas, stáva sa mi to často. Mám istú myšlienku a za každú cenu ju
chcem dopovedať. Načieram do samotnej podstaty tej myšlienky a čím menej času mám, tým
viac a viac toho čo má byť povedané ma neustále napadá a ja sa nedokážem ubrániť a so
zanietenosťou toho najlepšieho rečníka líčim trpezlivému poslucháčovi to čo pre mňa v tej
chvíli vlastne neznamená nič a zároveň všetko. Pretože len tak dokážem, že naozaj to má
zmysel. Až keď sa dostanem na koniec, kde väčšinou sa má ukrývať pointa celého príbehu no
ona tam nie je. Až vtedy si uvedomím ničotnosť a bezmocnosť, ktorá ma sužuje a nie len mňa.
Celú ľudskú rasu. Je tma, vonku už zašlo slnko a ja by som mal skončiť než my zhasnú.
Je čas ísť spať.
Ostáva 1 hodina...
Spal som dlho, no nemôžem povedať, že dobre. Neviem či sa to tu vôbec dá. Necítim sa
veľmi dobre. Pocity sú vlastne veľmi zvláštne. Existuje ich veľa a pri tom sa od seba odlišujú
len veľmi málo, možno vôbec. Pocity dokážu človeka oslabiť, posilniť, dokážu ho zničiť
v sekunde psychicky aj fyzicky. Napríklad keď sa niečo stane tak rýchlo, tak neočakávane.
Stane sa niečo veľmi zlé.
Keď som bol malé dieťa vyrazil som si predné zuby, myslím, že sa
volajú hryzáky. Pretrpel som si mnoho brúsenia, vŕtania, komplikácií ako zápalov a iných
vecí, ktoré poznamenali moju neskúsenú dušu. Osem rokov bez predných zubov Mal som
tam len akési porcelánové náhrady na kolíkoch. Vyzeralo to strašne. Na moje osemnáste
narodeniny ma moja mama prekvapila tým, že mi zaplatila výrobu porcelánových koruniek.
Bol som nadšený. Prvá návšteva u zubára prebehla hladko až na koniec. Vtedy som sa
dozvedel že moje už tak obité zuby sa budú musieť zbrúsiť na minimálnu veľkosť.
Vtedy ma zaplavil neopísateľný chlad. Náhly nával zármutku mi stiahol žalúdok a ja som si
zrazu uvedomil tak ako nikdy predtým, že žijem len raz, a ak sa to nepodarí, navždy mi
ostanú malé obrúsené zúbky a môj úsmev už nikdy nikto neuvidí. S nikým sa nepodelím
o svoju radosť, lásku či pocity. O pocity ako tie ktoré ma práve v tej chvíli zaplavili.
Strach posilnený nevedomosťou z toho čo bude zajtra. Bolo to ako pripomenutie našej
zraniteľnosti. Akoby niekto zakopal na okno a povedal my : „Si smrteľný, nezabúdaj na to.“ .
V ten večer som nemohol zaspať. Obliekol som si župan a vyšiel na zadný dvor môjho domu.
Bol spln mesiaca. Nádhera. Ešte dnes jasne vidím, ako ten prenádherný guľatý mesiac celou
svojou plochou odrážal slnečný svit. Jeho lúče boli biele a pri tom podivne hrejivé, skoro ako
samotné slnko. Bolo to zvláštne. Tmou prenikali biele čepele vyrastajúce z nebeského
chrámu. Akoby samotná noc chcela nimi v noci poupratovať zem od všetkého zlého, len tak
ho vyhubiť. Áno vyhubiť ho. Ale možno nie. Možno je mesiac len pútnik vesmírom. Možno
týmito nožmi preniká do povrchu zeme či do mysle ľudí snaží sa pochopiť čo vidí a čo vlastne
znamená náš svet. A tak som tam stál v tom podivnom dni, keď ma to napadlo. Prečo by som
to isté nemohol robiť ja. Je zaujímavé pozorovať ako je človek ovplyvňovaní svojím okolím
všakže? Padá hviezda. Aspoň tak sa vraví. Hviezda. Zvláštne pomenovanie pre pásik svetla na
nočnej oblohe. Krásne meno pre kameň horiaci v hustej koncentrácii plynov obklopujúcich
našu Zem.
Áno, my ľudia často preháňame a dávame veciam príliš veľké významy bez akejkoľvek
príčiny. Skúmame veci bez jasného cieľa či otázky. Snažíme sa prísť na koreň veciam, ktoré
nám môžu byť ukradnuté a samy si hádžeme kamene pod nohy prehliadajúc podstatné veci.
Dvanásť rokov života som premárnil odhaľovaním podstaty života. Prečo ho vlastne človek
má ? A nakoniec som prišiel na niečo také jasné a zrejmé, že nakoniec som robil to čo všetci.
Hnal som sa za preludom tápajúc v temnotách nevedomosti, blúdiac sem a tam bez zrejmého
cieľa nakoniec odhaliť takú maličkosť. A moja otázka ? Prečo sa ľudia vzdávajú svojich
životov pre iných ? Prečo umierajú aby iný mohli žiť ?
No dnes už to viem, viem prečo to celé. A znova môžem len pokrútiť hlavou nad ľudskou
hlúposťou a zveličovaním.
Pocty padlým hrdinom, ktorí zachránili svojich kamarátov, ale aj úplne cudzích ľudí a samy
pri tom padli. Odhodili kotvu reality a ubrali sa po vlnách zabudnutia do oceánu večnosti. Sú
to len zbytočné obrady vychvaľujúce niečo čo by sa malo brať ako samozrejmosť. Áno,
samozrejmosť. Toto je moja odpoveď na túto otázku.
Človek svoj život pre iných obetuje pre to, že mu aj tak nikdy nepatril. Každý z nás ho má len
požičaný. Na chvíľu ho použije a potom ho musí aj tak vrátiť. Tak prečo ho nevyužiť pre
blaho spoločnosti. Každí by mal mať právo rozhodnúť sa ako a kedy zomrieť a keď sa tak
stane zanechať po sebe aspoň prázdne miesto.
Aj ja odídem, už čoskoro. Ale ja viem, že po sebe zanechám aspoň jednu spomienku. Len
jednu no v mnoho srdciach. Budem prevládať v ich dušiach, zhmotňovať sa v ich slzách
a všetko naokolo im mňa a moje činy bude pripomínať. Bol to môj osud.
A teraz ak dovolíte....
„Joe McConely vstaňte. Je čas.“ Dozorca pomaly otvoril celu, v ktorej už stál pripravený Joe.
V novom obleku, učesanými vlasmi a v rukách zvieral pár listov. Podal ich dozorcovi a ten si
ich vzal a odložil pod uniformu. Zrejme už boli dopredu dohodnutý.
Joe kráčal pomalým no rozhodným krokom po zelenej míli, na ktorej boli s každej strany
cely. Každí sa s ním lúčil, mával mu. Bol už na konci keď sa ozval mohutný potlesk, Joe sa
otočil a hlboko uklonil.
Zrazu sa usmial.
Vošli do malej miestnosti, kde už bolo pripravené kreslo. Po jeho bokoch stáli dozorcovia
pripravený ho spútať. Sadol si do kresla a po prvý a posledný krát pozrel cez presklenú stenu
na tváre tých čo sa prišli pozrieť na jeho posledné chvíle.
„Posledné slová ?“ Opýtal sa dozorca vykonávajúci popravu.
Joe sa na túto chvíľu pripravil dokonale. Nadýchol sa a začal rozprávať.
„Nech, uzrie svetlo sveta čokoľvek dobré ľudská ruka to zničí. Myseľ poškvrní dušu. Človek
dostal dar, dar ktorý si neváži a používa ho proti sebe. Dnes umriem, no tým sa nič nezmení.
Už som nakazil vaše mysle, už v nich naveky ostanem. Spomeňte si na svoje deti, sestry,
bratov a blízkych a spomeniete si na mňa. Ja dnes zomriem a moja duša opustí telo, no idea
bude žiť tak dlho kým vy a vaše deti, a deti ich detí. Ja budem žiť večne. A čo vy ?“
Znovu sa usmial.
Na hlavu mu natiahli kuklu, pevne ho pripútali a o chvíľu na to cítil ako mu potôčiky studenej
vody vlhčia tvár.
Na chodbe zablikalo svetlo. Väzni začali búchať plechovými hrnčekmi po mrežiach sem a ta
tak, ako to bolo zvykom.
Joe McConely, väzeň 3871 odsúdený na smrť za dvadsať vrážd, pri ktorých svoje obete
brutálne zavraždil a následne pitval, dňa 24.04.1998 dostál svojim slovám, že odíde zo sveta
za potlesku priateľov.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár