Chyba. Nikdy sa neporovnávaj ! Nesmieš si myslieť, že tvoje problémy nie s podstatné. Práve naopak. Práve na tvojich problémoch záleží a práve tie by si mal riešiť namiesto prehľadávania internetu a hľadania útechy u ľudí čo ťa nepoznajú. Zvrátená posadnutosť sebarealizácie a vnútorného uspokojenia, že niekde tam je niekto kto sa má horšie. Neviem či to nazvať úchylkou alebo zvrátenosťou mojej samotárskej duše.
Ale aby som veci uviedol na pravú mieru. Nehľadám problémy iba preto. Hľadám ich z dôvodov menej sebeckých. Ako pár ďalších na tomto svete aj ja trpím syndrómom rytierskosti. Neskrotná túžba niekomu pomôcť a pocit vnútorného uspokojenia z dobre ponúknutej rady či pomoci stala sa mi drogou. Neprejde deň aby som sa nezožieral myšlienkou, že sa snažím pomôcť toľkým ľudom a sám si pomôcť neviem.
Vždy som bol typom bútľavej vŕby pre každého kto bol ochotný rozprávať. A ja som vždy počúval. Počúvať ľudí ako prežívajú každú vetu, každé slovo čo spaľujú emócie. Nezakrytá slabosť v hlase či cibuľový problém v očiach. To všetko ma fascinuje. Z hĺbky duše som neskrotne zaujatý ľudskými pocitmi. Maniakálne vyhľadávam ľudí na pokraji zrútenia a snažím sa ich donútiť aby sa mi otvorili. Pod falošnou zámienkou, že sa im uľaví, bude im lepšie a opadne to z nich ako stará omietka. Možno nevedomky ľudom pomáham. Predsa vždy sa vraví, že niekedy potrebujete len dobrého poslucháča.
Nuž stalo sa to, že tak ako narkoman i ja potrebujem stále tvrdšiu drogu. A tak neostalo len pri počúvaní. Začal som tieto pocity vyvolávať. Najskôr nevedomky. Pri počúvaní som sa rozhodol zaryť hlbšie a ponúkal som vlastný pohľad na vec. Necitlivo som otváral rany a prstami šmátral v ich vnútri aby som sa dozvedel odkiaľ tá krv tečie.
No dnes už mi to nestačí. Snažím sa prísť na kobylku tomu čo v ľuďoch vyvolá tie najhoršie pocity. Strach a smútok. To sú moje domény. Netušíte aké ľahké to je. Vyvolať v človeku pocit beznádeje. Možno preto som si nevybral cestu šťastia pretože prinútiť niekoho plakať je ľahšie a často zábavnejšie. Nie nikoho som nikdy neudrel. Nikomu som sa nevyhrážal. Stačilo počúvať a sem tam prihodiť nejaký postreh a slzy boli na svete.
Moc slov je nesmierna. A ak ste v skladaní slov do viet naozaj dobrý dokážete ľudí aj riadiť. Robia veci presne podľa vás hoc si neuvedomujú, že ich riadite.
Videli ste niekedy niekoho plakať tak, že nevedel prestať a už nemal ani žiadne slzy no jeho stony sa niesli ďalej ? Je to ohromujúce. Vždy som túžil niečo také vedieť. Uspokojuje ma to.
A tak hľadám rôzne príbehy. Najlepšie skutočné ale poslúžia aj vymyslené. Príbehy smutné a často z koncom nie príliš vhodným pre romantikov či vyznávačov tých šťastných.
Nikdy som nenapísal príbeh so šťastným koncom. Pocit radosti. Neznášam ho. Nie je na ňom nič pekné. V živote som videl toľko krát falošný úsmev, že sa mi hnusí aj ten pravý. Strach...žiaľ...plač. Emócie s takou obrovskou silou, že aj ja sám sa jej niekedy bojím. Mojim prekliatím stala sa vášeň v pozorovaní. Nasávam každý jeden okamih keď zahodíte zábrany a spustíte. Je ľahké človeka otvoriť a nazrieť do jeho vnútra stačí pár správnych sov. Je ľahké s ním manipulovať. Stačí pár správnych slov. Je ľahké ho potešiť. Stačí pár správnych slov.
Príbehy. Rozprávania. Životné udalosti. Ten kto hľadá ten aj nájde. A ja som našiel. Nie to čo som hľadal ale to čo som mal nájsť. Dôvod prečo písať. Dôvod prečo žiť.
Spoznať všetky zákutia emócií a naučiť sa s nimi hrať ako s bábkami na špagátiku. Som preto zvrátený ? Možno.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár