Všetko je pominutelné - Prolog časť 1

Vopred sa chcem ospravedlniť za dosť velké množstvo gram. chýb.
Samozrejme je to ovela dlhšie, ale toto je taký úryvok z prologu aby som prípadné chyby upravil aj v ďalšom texte.

1.
Tichý vánok sa preháňa po temne vyzerajúcom lese. Je pochmúrne, čoskoro začne pršať. V diaľave sa črtajú postavy. Sú temné, no pomaly sa vyjasňujú.
Je počuť rinčanie zbraní silný úder a neskutočný vreskot. Jedna z tých postáv kričí a v agónií letí z nôh. Malé kvapky krvi sa jej začínajú stekať z úst meniac sa do menšieho prúdu.
Ostatné postavy s vreskotom odskakujú od seba. Teraz sa medzi nimi týči statný muž, ktorý sa mierne chvie, pramienok krvi mu steká po spánkoch. Hánky má krvavé, tvár doudieranú, a jeho výraz prezrádza neobyčajne veľký hnev. „Ty si ho zabil! Ty beštia!“ teraz sa na neho vyvalili dve z tých postáv, pokúšajúc sa ho zraziť z nôh no vtom...
„Aaahh! To je ale bolesť.“ Nezvyčajne ostré svetlo zasiahlo Tomasa rovno do očí. Je to už dva mesiace, čo sa mu stále sníva ten sen. Jemne si pošúchal hánky pričom neprítomne hľadel do zeme. Je to zvláštne, no vždy sa v ňom odohráva tá istá scéna. Preháňajúci sa vánok, rinčanie zbraní, postavy a on. Skoro vždy sa v tom sne dostane ďalej. Len pred pár dňami sa mu snívalo o jemnom vánku, no v poslednom čase naberal sen na sile. Rýchlo sa pridalo rinčanie, potom postavy a teraz on ako s nimi bojuje. Má to snáď nejaký tajný podtext? Alebo je to len...
No vtom ho malá, ale zato ostrá kvapka pošteklila na nose a vyrušila ho pri rozmýšľaní. „Mal by som sa vybrať domov“ povedal si. No vtom ho už po hlave bičoval obstojný dážď. Tomas sa rozbehol a pri tom uvažoval, či by nebolo lepšie sa zastaviť v krčme, ktorá bola neporovnateľne bližšie.
Akonáhle sa priblížil k jej dverám, pocítil neobyčajný chlad a pocit prázdnoty. Niečo tu nehralo, nevedel čo, tie časy jeho veľkých činov a mocných schopností sú už minulosťou. No určité schopnosti mu zostali aj proti jeho vôli.
Ten pocit ho ochromil natoľko, že vedľa dýchal. Zrazu pocítil, že prišiel o niečo cenné, jemu natoľko vzácne, že to cíti až sem. „Už ďalej nemôžem. Dosť!“ Skríkol a prudko spadol na zem. Počul hlasy, divoký smiech, plač a zúfalé výkriky. „Nie! To nemôže byť...“
„Bože, nie!“ Tackavo vstal a ozlomkrky bežal po blatistej ceste. Kvapôčky potu mu začali vyskakovať na jeho tvári, ktorá sa za tých pár sekúnd premenila na nepoznanie. Šialený smiech a detské výkriky sa ozýval po okolí. „Už len chvíľa, už tam budem!“ Skríkol do temna pred sebou. Teraz už vedľa lapal po dychu. Na spánku mu pulzovala obrovská žila. Cítil veľkú pálčivú bolesť v hrudi a v nohách, ale aj tak rýchlo míňal svoje okolie, sústredený len na jednu vec, byť tam čo najrýchlejšie.

 Napínavý príbeh

0 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu