18 dôvodov, prečo necestovať so mnou ani s warble

Zopár základných premís na úvod:

Ja som z Banskej Bystrice a Kika Warblová je z Ružomberka. Poznáme sa asi od začiatku decembra minulého roku, stretli sme sa na väčšom stretku v Žiline, ktoré ani jedna z nás neiniciovala a prebiehalo to asi tak, že keď už sme mali ísť domov, tak sa nám nechcelo a rozhodli sme sa obidve ísť posledným možným spojom. Niečo v štýle: „Chceš tu ešte zostať s warble?“ „Áno“ – takmer ako pri oltári. Odvtedy sme spolu viac v zlom ako v dobrom

Všetky dôvody sa vzťahujú na jednotlivé výlety, ktoré som zoradila chronologicky.

Dôvody, prečo s nami nikam neísť:

1. Sme infantilné
2. Tajne si fotíme pekných chlapov

Jedného dňa sme sa dohodli ísť do Trnavy na vianočné trhy. Najprv som išla do Ružomberka a tam sme spolu išli slávnou BA-KE hlavnou trasou so „sci-fi“ vlakmi (na bystrické pomery, čiže rozumej: vlaky s klimatizáciou, zástrčkami a wifi – luxus, ktorý si my nemôžeme dovoliť). Cestou sedela oproti nás vo vlaku teta, ktorá nás skúšala z geografie (Ako sa volá táto vodná nádrž?) a mala kúpené 3 pyžamká za 120 € zo Slovenky. A my sme vedeli, že sme sa našli, lebo sme boli cestou rovnako infantilné a s rovnakým vkusom na chlapov, obdivovali sme nášho „selfíčkara“ (on si nerobil selfie, my sme si spravili jeho „selfie“).

3. Chodíme na DOD na pochybné školy a sme blúdičky

Cesta do Trenčína – išli sme na deň otvorených dverí na Trenčiansku univerzitu. Vzala som si kvôli tomu deň voľna z práce a Kika zo školy. Pôvodný plán bol, že pôjdem do Žiliny a tam nastúpim na vlak na hlavnej trase, ale keď hlásili 25-minútové meškanie môjho vlaku, bolo mi jasné, že nestíham prestúpiť, takže zmena plánu – najprv mi refundovali cestovný lístok na vlakovej stanici a potom som šprintovala na autobusku, ktorá je v BB úplne odveci a odruky. V Trenčíne som vystúpila o zastávku skôr, ale dali sme to a nejak sme sa našli. Tá fakulta, kam sme išli, bola úplne v riti a nemala ani vlastné priestory, namiesto toho boli učebne v základnej škole. Kike som úspešne vypla autoportrét (autocorrect) a naučila som ju používať navigáciu Google. Po DOD sme išli ešte popozerať mesto, takže sme išli pešo podľa Kikinej navigácie. Tá nás viedla cez taký poľný chodníček, keďže bolo pršavo a mokro, bolo všade blato. Dodnes sa smejeme na tom, ako si Kika očistila čižmy od blata a niesla v rukách za rožtek tmavohnedú špinavú vreckovku Jo a na základe odporúčania sme tam chceli ísť do jednej čajovne, ale asi pol hodinu sme sa potĺkali tam, kde to podľa mapy malo byť a nič sme nenašli, tak sme to vzdali a išli sme do druhej čajovne.

4. Nechám si ujsť posledný autobus, pritom som na zastávke s predstihom
5. Som socka a musia mi požičiavať peniaze warblini rodičia

Tak sme sa uprostred februára s Kikou spontánne rozhodli, že si kúpime letenky do Milána a pôjdeme do milovaného Talianska. Problém – Kikini rodičia prehlásili, nech si nemyslí, že ju pustia s niekým, koho nepoznajú. A tak som išla v apríli na pohovor ku warblovcom. Všetko dopadlo ok, rodičia išli potom s jej súrodencami na výlet a my sme ostali hrať spoločenské hry a tak ďalej. Napokon sme sa vybrali na autobusku na môj posledný spoj do Bystrice. Stojíme, máme ešte 10 minút do odchodu môjho autobusu. Rozprávame sa, periférne vidím, že na mojom nástupiští stojí nejaký autobus, ale som si vravela, že je tu nejak skoro a že taká rozpadlina určite nebude môj autobus. Bol. Uvedomila som si, že som naň mala nastúpiť, až keď sme ho videli odchádzať. Medzi BB a RK nechodia priame vlaky a posledný autobus mi práve ušiel, takže jediná možnosť bola ísť vlakom s prestupom. Ako som zistila, nielenže som nemala pri sebe dostatočnú hotovosť, ale nemala som ani kartu so sebou a ani Kika nemala so sebou hotovosť, takže sme zavolali Kikinmu ocinovi a prišiel za nami na stanicu a musel mi dať na vlak. Aj na toto samozrejme rady spomíname, vždy so smiechom.

6. Kika podporuje kampaň Free the nipple a rada spí
7. Kika rada porušuje limity aneb pravidlá treba porušovať
8. Sme blúdičky a zablúdime aj v blbuvzodnom metre
9. Rezervovať ubytovanie? Mission impossible! (Na druhú)
10. Vravela som, že viem po taliansky? NEVIEM po taliansky. A Taliani po anglicky.
11. Cestujeme načierno. Občas zámerne.
12. Sme schopné uprednostniť rýchlovlak pred spoznaním nového mesta
13. Komentujeme ľudí okolo seba v cudzom jazyku a potom tŕpneme, keď nám rozumejú

Konečne prišiel dlho očakávaný deň „D“ – cesta do Talianska. Deň predtým sme sa celé nedočkavé balili, večer sme samozrejme nevedeli zaspať a skoro ráno sme išli prvými spojmi do Bratislavy, aby sme boli včas na letisku. Skoro som zinfarktovala, keď som sedela v autobuse, pripojila sa na internet a našla si správu, že Kika zaspala a zmeškala vlak. Takže, Kike išiel vlak o 4:54 z Ružomberka. Kika sa zobudila 5 minút predtým. Ale Kika je superhrdina, obetovala sa a obetoval sa aj Kikin ocino, chytro hodila na seba oblečenie (vzdala sa umytia zubov, make-upu, ale aj podprsenky) a fičali na vlakovú stanicu, kde jej práve ušiel vlak, a tak sa rozhodli ísť s vlakom o závod, kto bude rýchlejšie v Kraľovanoch. Tam sa jej podarilo nastúpiť. Na záchode si konečne dala podprsenku

Do BA sme dorazili úspešne, aj na letisko sme sa s pomocou jedného ďalšieho birdzáka dostali bez akýchkoľvek problémov. A teraz sme stresovali, lebo Kikin kufor presahoval maximálne povolené rozmery na príručnú batožinu. Našťastie nikto nič neriešil a tak sme úspešne pristáli v Bergame. Tam sme hneď našli náš autobus do Milána. Tam, aby sme sa dostali na naše ubytko, bolo treba ísť metrom. Kým sme sa v ňom zorientovali, nastúpili sme na dva nesprávne metrá, z toho jedno išlo úplne opačným smerom.

Na ubytku prišiel ŠOK, vysvitlo, že naša rezervácia cez hostelworld.com bola neplatná a my sme o tom samozrejme nevedeli, na mail nám normálne prišla správa s konfirmáciou rezervácie a o zrušení ani bu (neodporúčame! hľadajte si ubytko radšej inde). A tak sme sa zrazu ocitli v cudzom meste bez ubytka. Našťastie zabral môj šarm a aspoň na 3 noci nás ubytovali na tom hosteli, dokonca sme boli v lepšej a lacnejšej izbe, ako sme mali byť pôvodne. Mala vlastnú kúpeľňu, menej postelí a neplatili sme miestnu daň ani zálohu, takže nás to vyšlo dokonca lacnejšie.

Posledné dva dni sme si ale predsa len museli nájsť niečo iné. Všetko lacné bolo plné a do drahého sme nechceli, tak sme hľadali iné alternatívy cez airbnb. Všetko to bolo na poslednú chvíľu, takže som nemohla naraz skúšať priveľa ubytovateľov, lebo ak by ma potvrdili viacerí, platili by sme im všetkým a väčšinou nie je refundácia celej sumy pri storne na poslednú chvíľu. Išlo nám hlavne o minimalizovanie týchto nečakaných výdavkov, takže lokalitu sme až tak neriešili, lebo doprava v Miláne bola rýchla a dalo sa dostať odvšadiaľ všade bez čakania. CHYBA. Na airbnb nám potvrdila rezerváciu teta, staršia pani Rosanna z Buccinasca, čo – ako vysvitlo neskôr – nie je priamo Miláno, ale jedna z prímestských štvrtí, kam sa nedá normálne dostať.

Najprv sme išli metrom na poslednú stanicu, tam sme sa nemali ako dostať zo stanice metra, lebo bolo treba prejsť snímačom, kam sa prikladajú cestovné lístky a my sme zistili, že náš milánsky mestský lístok tu neplatí. Opäť zabrala moja charizma a ujo nás pustil cez tie dvere aj tak, prisľúbili sme, že si pri ďalšej ceste už kúpime normálny lístok platný aj pre prímestské zóny. Najprv sme blúdili v okolí metro stanice, potom sme sa spýtali, ako sa dostaneme na autobusovú zastávku a tam sme si našli autobus do Buccinasca. Keď sme chceli nastúpiť, zistili sme, že treba mať kúpený lístok, rovnaký ako na metro. Na zastávke sa kúpiť nedal, tak som sa rozbehla na stanicu metra a kúpila som nám lístky tam. Len dva, nenapadlo mi, že aj na cestu naspäť sa nám zídu. Medzitým nám autobus ušiel a tak sme čakali polhodinu na ďalší.

Vystúpili sme v Buccinascu (neskôr nám pani Rosanna povedala, že hneď pri jej ulici je tiež zastávka, ale to sme nevedeli, čiže ešte sme aj na zlej zastávke vystúpili, ale aspoň v správnej obci) a tam sme teda opäť blúdili. Dostali sme sa na tržnicu a ja som zavolala pani Rosanne, ako sa dostaneme na naše nové ubytko, pretože keď som sa pýtala ľudí na tržnici, ako sa dostanem na danú ulicu, nevedeli mi pomôcť. Ako sme telefonovali, ja som tete nevedela povedať, kde sa nachádzame, lebo som nevedela, ako sa povie „tržnica“ po taliansky a teta nevedela pre zmenu po anglicky. Opäť som to skúšala s ľuďmi na tržnici, ktorí mi na otázku, ako sa volá miesto, kde sa práve nachádzame, odpovedali „Buccinasco“. Frustrujúce. Napokon sme sa nejak dorozumeli a teta po nás prišla na aute a teraz by mal nasledovať happyend.

Namiesto toho sa na nás od tohto momentu lepila smola. Na novom ubytku sme si len zložili kufre a hneď sme vyrazili, pretože na tento deň sme mali naplánovaný výlet do Brescie a odtiaľ sme mali vopred zarezervovaný na poobedie červený rýchlovlak Frecciarossa do Milána. Cesta z Milána do Buccinasca nám ale trvala hodinu a pol a síce sme sa len rýchlo zložili a hneď vybrali na autobus, ale jednak sme ním išli načierno (čo si nik nevšimol, miestni si nikde nemuseli štikať lístky, takže sme splynuli) a jednak cesta na hlavnú železničnú stanicu Milano Centrale nám trvalo ďalšiu hodinu. Hneď sme si kúpili lístky do Brescie a nastúpili na prvý vlak tým smerom, napriek tomu sme do Brescie prišli necelých 10 minút pred odchodom našej zarezervovanej Freccie, na ktorú sme sa tešili a mysleli sme si, že to bude megarýchly zázrak, ktorý ide po celej svojej trase plnou rýchlosťou. Rozhodovali sme sa, čo teraz, a bohužiaľ sme uprednostnili Frecciu pred Bresciou, čo doteraz ľutujem. Freccia vôbec neohúrila, bol to úplne obyčajný vlak a z Brescie sme napokon teda videli iba vlakovú stanicu.

Na ďalší deň sme už odchádzali domov. Z Bergama sme odlietali až o tretej poobede, takže sme dúfali, že si dovtedy pozrieme Bergamo. Ani toto nám nevyšlo, pretože hoci sme ráno vstali veľmi skoro a vyrazili do Milána hneď, ako sa dalo, ale autobusy z Buccinasca chodia v nedeľu ešte menej často ako zvyčajne, takže sme najprv čakali polhodinu na autobus, potom sme polhodinu čakali na metro. Hneď sme išli na autobus do Bergama, ale aj na ten sme čakali. Napokon sme sa do Bergama ku letisku dostali o pol dvanástej, čiže sme mali 3 a pol hodiny času. To je príliš málo na to, aby sme sa dostali do Bergama, keďže cesta tam z letiska trvala polhodinu, a príliš veľa na čakanie na letisku, takže sme ani Bergamo nestihli pozrieť. Na letisku sme opäť stresovali kvôli Kikinmu kufru a úspešne sme sa dostali na Slovensko.

Už som vravela, že sme infantilné, obdivujeme rovnakých chlapov a potajomky si fotíme „selfie“? Celý čas v Taliansku sme sa rozplývali nad miestnymi chlapmi. Keď sme prišli do Bratislavy, najprv sme boli rozčarované, že už nebude koho obdivovať, a potom sme v MHD uvideli ďalšieho „selfičkára“. V Taliansku sme chlapov komentovali po slovensky, na Slovensku sme to ale nechceli robiť okato priamo pred ním, nuž sme sa nad ním rozplývali polotaliančinou v snahe, aby nám nerozumel, že je reč o ňom. A potom prehovoril k svojmu spolucestujúcemu. Po taliansky.

14. Som schopná prejsť 50 km kvôli hrášku a musíte sa oň so mnou podeliť
15. Vo všeobecnom prehľade bodujeme, sme intelektuálne spoločníčky
16. Či sa mám ako dostať domov ma vôbec netrápi
17. Nie každý šofér vie natankovať auto. Kika to nevie.

Opäť som Išla do Ružomberka. Tentokrát padlo rozhodnutie veľmi spontánne, Kika mi povedala, že papá hrášok a ja som jej povedala, aby mi odložila z neho a bolo rozhodnuté. O 15 minút som išla na autobus. Išla som k nim na záhradu, hrali sme s celou jej rodinou Slovensko a porazila ma (aj Kiku) Kikina 11-ročná sestra, ktorá mi dokonca našepkávala správne odpovede No a kým sme hrali, zase mi ušiel môj posledný spoj, takže ma musela Kika odviezť domov, lebo už som sa naozaj nemala ako inak dostať. Na cestu bolo treba dotankovať auto a vysvitlo, že Kika ešte nikdy netankovala, a tak som ich auto natankovala ja.

18. Nastúpiť na správny vlak? Mission impossible (opäť)

Nedávny výlet do Zvolena je najčerstvejšia príhoda, ktorá ma motivovala napísať tento blog. Minulý týždeň prišla Kika z Ružomberka do BB za mnou, pretože som potrebovala pomôcť s výberom knihy pre kamarátku na narodeniny. Bol pracovný deň, takže som doobeda normálne pracovala, skončila som skôr, pretože som ešte išla niečo vybaviť na políciu a potom sme už spolu išli do kníhkupectva. Napokon sme pre kamošku knihu nevybrali, zato my sme si kúpili spoločnú knihu zajtra mi ju snáď Kika donesie, nech si ju aj ja prečítam. Ešte sme si kúpili bagetu, čo bolo moje prvé a jediné jedlo za celý deň. Z BB sme sa podľa plánu vybrali do Zvolena. Všetko v pohode, najprv sme boli v zvolenskej Europe shopping centre, tam sme boli na vedeckej hračke, potom som jej poukazovala zvolenské námestie, išli sme na Zvolenský zámok a priamo v ňom je čajovňa, a nakoniec sme išli cez park, v ktorom sú hradby a pancierovaný vlak z časov SNP s predstihom na vlakovú stanicu. O 19:01 nám mal ísť vlak, jeho trasa je Zvolen – BB – Horná Štubňa – Turčianske Teplice – Martin – Vrútky – Žilina. Čiže mne ide normálne do BB a Kika by prestúpila vo Vrútkach, lebo do RK sa inak vlakom dostať aj tak nedá a autobusov chodí strašne málo. No ale keď sme si kupovali lístky, teta pri priehradke povedala Kike, aby išla vlakom s odklonom cez Kremnicu, lebo medzi BB a Hornou Štubňou je výluka. Presunuli sme sa ku tabuli s príchodmi a tam normálne svietil môj vlak, ktorý ide cez BB, aj s číslom nástupištia. Pod tým bol na tabuli tiež vlak smer Žilina s odchodom o tom istom čase a červeným písmom bolo napísané, že odklon, ale nebolo pri ňom uvedené nástupištie ešte. Išli sme opoäť k priehradke a teraz nám povedali, že vlak pôjde len do BB a odtiaľ pôjde náhradná autobusová doprava. Na tabuli s príchodom normálne svietil náš vlak a aj číslo nástupištia, na nástupiští tiež, tak sme naň nastúpili. Nejak sme to neriešili, normálne sme išli na náš vlak. A ten sa pohol, prosím pekne, opačným smerom!

Hneď sme boli samozrejme v panike, že čo teraz? O chvíľu išla vlakom sprievodčíčka a kontrolovala cestovné lístky a normálne ma nechala ísť s mojim lístkom, ani mi nedala pokutu, ani mi nekázala kúpiť si iný lístok, proste asi jej bolo jasné, že naozaj to bolo zle zaznačené a okrem nás bolo isto viac ľudí, čo nastúpilo tiež zle. A tak sme teda išli obchádzkou cez Kremnicu, Kremnické bane na Hornú Štubňu.

Cestou vo vlaku som si pozerala autobusy, ako by som sa dostala domov. Zistila som, že 20:10 mi ide autobus z Vrútok, tak som dúfala, že ho stihnem. Ale keď sme prešli za Kremnické bane, tak náš vlak len tak zrazu zastal a stál asi trištvrte hodinu len tak mimo stanice. Bolo tam viacero koľají, takže asi blízko nejakej stanice, ale aj tak, nevedeli sme, kde a prečo tak dlho stojíme. Ľudia vychádzali pred vlak fajčiť, nastupovali naspäť... čas plynul. Keď bolo 19:50 a my sme ešte stále stáli bohviekde, bolo mi jasné, že ten autobus z Vrútok nemám šancu stihnúť. Potom sa mi dalo ísť už len jedine tak, že z Vrútok ísť do Ružomberka a o tretej ráno autobusom do BB, dovtedy by som sa proste nemala ako dostať domov. Kike išiel vlak z Vrútok do Ružomberka o 21:03 a my sme to považovali za jasnú vec, že aspoň ona ho isto normálne stihne a pôjde ním domov. Lenže stále sme nekonečne dlho stáli uprostred ničoho... Tak som zavolala môjmu otcovi. On robí nočné, robí distribútora - vozí časopisy a noviny do stánkov a obchodov. Večer chodí na sklad prevziať tovar a skontrolovať ho, či prišlo všetko a rozdeliť ho medzi trasy. Ja som mu teda volala, aby po mňa prišiel do Vrútok, lebo sa proste nemám ako dostať domov. To sme ešte stále stáli s vlakom bohviekde a nemala som ani len šajnu, kedy vôbec do tých Vrútok prídem, pretože čas utekal a už nebolo isté ani to, či vôbec Kika stihne svoj vlak. Tak sme sa dohodli, že on pôjde normálne do roboty prevziať tovar, ja mu zavolám, keď budem vo Vrútkach, on príde po mňa a ja mu za to pôjdem pomôcť do roboty prepočítať balíky a prerozdeliť tovar medzi trasy.

Boli sme inak v modernom vozni, klimatizovanom, s wifi a so zástrčkami, ale mne aj Kike sa už mobily úplne vybíjali a nemali sme nabíjačku, takýto sled udalostí sme fakt nečakali Nakoniec Kika našla vo svojej kabelke USB kábel a v stene boli dokonca aj USB porty, nielen zástrčky, tak sme naň vyskúšali pripojiť si mobily, aby sa dobili aspoň nad hranica 15 %. Kike ale nenabíjalo mobil, tak sme aspoň môj oživili. Vlak sa konečne pohol. Pomaly sme išli a o malý moment sme išli cez Hornú Štubňu, čiže ten vlak musel stáť úplne blízko pri stanici. Potom sme zase stáli v nejakej dedine, kde rýchliky ani nestoja, nechápem prečo sme tam stáli... Zase sme sa pohli, išli sme cez Turčianske Teplice, Martin a už vtedy bolo 21:07, čiže Kikin vlak už pravdepodobne ušiel, ak nás nečaká. Napokon sme prišli do Vrútok a rozbehli sme sa zistiť, či je niekde Kikin vlak. Našťastie bol, tak naň Kika šprintom nastúpila a išla domov.

Ja som zavolala otcovi, že som teda vo Vrútkach. On mi asi až o trištvrtehodinu konečne zavolal, že zložil všetky palety a môže ísť po mňa a že ako sa tam dostane. Ja bohužiaľ Vrútky vôbec nepoznám, povedala som mu iba, že na železničnej čakám. Ani oco nevedel, ako sa dostane do Vrútok a ako sa tam dostane ku železničnej, čiže trocha cestou aj blúdil, trvalo mu hodinu a pol, kým za mnou konečne o 22:55 prišiel a vyrazili sme domov. Medzičasom, kým som čakala na tej vlakovej stanici vo Vrútkach, to bol tiež adrenalín. Bolo tam veľa cigánov a pubertiakov, ktorí boli hluční a chlastali. Bola som svedkom aj jednej rodinnej drámy, to bola hádka na celú ulicu a o 22:30 už vlakovú stanicu úplne zavreli, čiže všetci ožrani a ja sme boli pred stanicou.

O 22:55 po mňa konečne prišiel oco, krátko pred polnocou sme dorazili do otccovej roboty. Tam som sa pustila do prerátavania tovaru na všetkých trasách (1 trasa = 1 paleta, dokopy som prerátala asi 9 paliet ak sa nemýlim a na každej bolo kopa balíkov s časopismi, tak okolo 60-70, ako kde. Bolo to v stredu večer a keďže vo štvrtok vychádza Plus 7 dní a Život, takže toho bolo fakt veľa. Na dvoch prstoch sa mi dokonca spravili pľuzgiere z toho :/ Za celý deň dovtedy som mala len tú jednu bagetu, lebo som si nemala kde čo kúpiť, vo Zvolene som myslela, že o pol hoďku som v BB, ale akosi som bola ešte aj o 2 hodiny vo vlaku a potom vo Vrútkach už bolo všetko pozatvárané. Tiež som bola samozrejme unavená, takže to prepočítavanie paliet ma fakt pochovalo a okolo pol druhej som konečne prišla polomŕtva domov. Celkove mi cesta zo Zvolena do Banskej Bystrice trvala vyše 7 hodín.

Zatiaľ len 18 dôvodov, ale už zajtra ich môže byť viac, hlavne ak mi Kika donesie tú knihu.

To be continued...

 Blog

21 11 0 0 12

Komentuj

16 komentov k blogu