Nie je to vyslovene jedna inšpirácia. Je ich viac, no spájajú sa v jedno.
Vždy som bola večný romantik milujúci barok. A vždy som bola divná. Myslím. Človek navždy zamilovaný do smútku. SMÚTOK. To je moja inšpirácia, moja múza.
Smútok, bolesť, láska. Veci ktoré sa denne potulujú našimi životmi. Veci, ktoré v nás zanechávajú stopy, vďaka, alebo bohužiaľ ktorým sme takí akí sme.
Je to niečo čo sa ľudia snažia tajiť a skrývať. Niečo čo je nežiadané v ich životoch. Niečo čo ja milujem a vyťahujem na svetlo.
Tuším že sa to začalo u mňa prejavovať už v detstve. Vždy som bola teatrálna. Zbožňovala som všetko čo malo tragický koniec. Nezvykla som sa hrávať na mamičku.
Predstierala som, že som umrela a vždy som bola na seba veľmi hrdá, keď mame nebolo už všetko jedno.
Neznášala som Toma a Jerryho. Dych som tajila sledovaním čierno bielych častí rodiny Adamsovcov. Veľmi jasne si pamätám, že som obdivovala Morticiu. Strašne. Bola taká nádherná.
A do svojej hudby som po rokoch začala dávať to isté. Smútok, bolesť a lásku.
Inšpirovali ma viaceré hudobné telesá. Najviac to myslím bola Amy Lee a Tori Amos. O Sinéad O´Connor nehovoriac, lebo jej prejav ma vždy fascinoval a dojal k slzám. Nakoniec som si vzala niečo aj od Courtney Love.
Netajím sa tým, že ma za to kritizovalo pomerne veľa ľudí.
Ale viac bolo takých, ktorí sa v mojej hudbe našli a preto to robím.
Veľa ľudí sa pýtalo Prečo...
Prečo takto pesimisticky. Prečo bez zjavnej chuti do života. Prečo ťahavé melódie, nepríjemne sa vrývajúce do srdca....
Lebo! Lebo píšem čo mám prežité. Možno to bolo inšpirované vlastným skazeným životom. Lebo som nikdy nenapísala nič, do čoho by som sa nedokázala vžiť.
Lebo som to ja a odraz môjho vnútra.
Iba naozaj málo ľudí ma skutočne pozná. Alebo skôr by som povedala že nikto. Pretože ani ja sama sa poriadne nepoznám. Sama pre seba som záhadou, ktorej nemôžem prísť na koreň. Lebo keď moje vnútro plače moja hlava sa smeje a vyhadzuje mi na oči, že som naivná hlupaňa.
Milujem pozornosť, ale najradšej by som utiekla na pustý ostrov.
Milujem chválu, ale sama som strašne sebakritická.
A to všetko je tam. Je to v tých notách. V tých čierno bielych klapkách, tak často pokropených čiernymi slzami. Je to v očiach ľudí do ktorých sa pozerám. V mojom srdci a v mojej teatrálnosti.
A do piče s komerciou. Nechcem písať neprežité veci, nebudem. Odmietam. Do piče s chytľavými melódiami plnými prázdnych veršov.
A viem že so mnou je to často veľmi ťažké. Že moje stavy, ktoré nezvládam občas ľuďom valcujú zmysly.
Viem že sa dokážem rozplakať z minúty na minútu.
A ďakujem ľuďom ktorý ma poznajú tak dobre že vedia aj bez slov... proste ma len objať alebo že vedia kedy majú odísť. A to sú hlavne chalani z kapely. Aj keď sú hádky a nezhody a všetko možné. Ale oni ma proste chápu a vždy ma chápali lepšie ako ktokoľvek.
Najmä Tomáš... aj keď tu by sa dalo polemizovať. On ma vždy vedel nakopnúť dopredu. Ak bolo niečo zlé, neváhal ma skritizovať, a ja som sa často hnevala ale viem že to bolo len pre moje dobro. No vždy ma takisto vedel podržať keď už som bola so silami v koncoch. A za to mu veľmi ďakujem, napriek tomu čo všetko sa stalo.
A Ľubo, to je môj ochranca ten sa ma zastane vždy, aj keď vie že som fakt spravila chybu...
A proste všetci.
A v neposlednom rade moje Ďakujem patrí aj mojej učiteľke, aj keď veľa krát som bola na ňu strašne nasraná. Ale aj keď je veľmi prísna a má na mňa vysoké nároky a občas ma aj nechápe, veľa ma naučila. A tiež je určitým spôsobom mojou inšpiráciou...
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
3
a tak to má byť... big ups hlavne za posledné dva riadky v predposlednom odstavci !
Napíš svoj komentár
pre mňa jeden z tvojich najlepších