Prišla som k nim a chopila som sa "žezla". Bol to automatický pocit. Nikomu sa nechcelo prebíjať sa. Nebudem sa ospravedlňovať, spravila som veľa.
Vždy som vedela že na hudbu nemáme tak úplne rovnaký názor. Nejako sme fungovali. Presadzovala som svoje, lebo som chcela robiť to, čo viem. Mám sprostú povahu. Nikdy som sa nesnažila priblížiť k inému štýlu. Nikdy som sa nesnažila naučiť sa, čo mi nešlo. A nebol by to problém, lenže ... nechcela som. Chcela som tvoriť to čo som vedela najlepšie. Nezmenila som názor, stále chcem. Len to vidím inak.
Už vidím že to nie som len ja, sme to my.
Hádali sme sa. Hádali sme sa čoraz častejšie. Hudba bola to čo nás spojilo aj to čo nás rozdelilo. Viete koľko krát som si povedala že som k nim nikdy nemala ani páchnuť? Mnoho. Ale. Neľutujem. Je to moje dielo a milujem ho. No mala som si držať odstup. Nedokázala som to.
On bol autorita. Milovala som ho za to. Navrieskal na mňa a ja som si rozliala srdce. No časy sa zmenili. Ja som sa zmenila. Už som nenechala vrieskať po sebe. Postavila som sa a viedla som. Dobre. Ako som povedala, spravila som veľa. Pohli sme sa. Myslím že sa mu to nepáčilo. Vtedy to začalo.
Nedokázali sme spolu vychádzať. Prenieslo sa to do vzťahu. A vtedy som si spomenula Ľubove slová. Moja, vzťahy v kapele sú to najhoršie čo môže byť, to si zapamätaj!
Teraz to už viem.
Nebolo to príjemné. Začali sme oveľa viac skúšať, pretože sme začali aj viac hrávať. Gitarista to bol skvelý. Musela som to nejak oddeliť. Bolo hrozné prísť na skúšku a tváriť sa že som v pohode, keď to vo mne vrelo. Mala som chuť ho zabiť alebo mu povedať ako veľmi mi na ňom záleží. Ale ja som tam len stála a neukázala som nič. Hrala som sa na tvrdú a viem že to bolo správne.
A on len kričal, trieskal, nadával. Občas som bola ticho. Občas som kričala aj ja. Preletelo pár faciek. Buchol dverami a povedal že sa viac nevráti. Robil to často.
Lenže raz tými dverami buchol a dlho sa nevrátil. Zistila som že akokoľvek som ho znenávidela, bez neho to nie sme my.
Niečo tam chýbalo. Chýbal mi tam každý jeho riff. Každý ťah strunou. Každé sólo. Ja som bola jemnosť, no on bol tvrdosť v našej hudbe. Bolo cítiť ako sa to bije. A to bolo na tom krásne. Smejem sa, lebo viem že každá naša pieseň bol vlastne boj medzi nami dvoma. A nemuseli sme ani nič povedať. Tam kde končili moje jemné melódie začínali jeho tvrdé nekompromisný riffy.Tam kde som ja prosila, on mi to hodil do tváre.
A keď odišiel, toto mi tam chýbalo.
No po čase sa vrátil. No s ním aj hádky a večný boj medzi nami. Ale hudba nabrala svoje rozmery. Tie správne. Stále to tak je. No v poslednej dobe to vyzerá zle. A niečo mi hovorí, že čoskoro znova buchne tými istými dverami, ale už sa nevráti....
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
3
dakedy som tiež chodila za chalanmi do skusobne ... tam to vyzeralo podobne...trieskalo sa dverami ...schylovalo k bitkam ....
Napíš svoj komentár
do kelu.. ja nerozumiem kapelám.. a preto ma to odrádza..prepáč..