Neviem či je to to správne slovo. Ale má to niečo do seba.
Som.
Nechcem to meniť. Som taká odjakživa. Považujem to za výsadu.
Áno, následkom toho, že veci vnímam viac dramaticky, som bola často nepochopená. Považovaná za afektovanú, precitlivelú či divnú.
Myslím že zo všetkého trochu mám. Som príliš zložitá.
Raz som sa vynikajúco definovala do stavu.
"Celá som taká... ťažká. Teatrálna. Nemám žiadnu ľahkosť. Som ako ťažká korenistá vôňa."
Presne tak! Je to pár viet ktoré vyjadrujú celú moju podstatu.
Etelnair na to zareagoval a doplnil to úplne ... "drama queen".
Áno milujem dramatické veci, drámu, tragédiu. Veľkoleposť od hudby až po stavby.
Nebolo to ničím podmienené. Tak som sa narodila. Od mala som bola iná. Mala som iné cítenie a inak som veci vnímala.
Kým sa deti v mojom veku chodili hrať do piesku alebo na šmykálky, ja som ťahala babku za ruku do parku k nášmu divadlu. Tá budova ma dnes priťahuje práve tak, ako pred rokmi. Vtedy sa tam to malé štvorročné dievčatko teatrálne postavilo a zahlásilo "ach, je taká krásna". A rozplakala som sa.
Mala som len štyri alebo päť rokov ale ešte si na to pamätám. Síce neisto ale pamätám si aké pocity vo mne tá stavba vyvolávala.
Cítila som akoby jej história na mňa dýchala. Ako by bola so mnou spojená. Pred očami sa mi premietali stovky rokov dozadu. Stovky hercov, ktorí stáli na jej doskách.
Neviem, ale isté je že mám fantáziu nadmieru rozvinutú.
Vždy ma takéto veci zaujímali. História. Občas som sa cítila akoby som nepatrila práve do tejto doby.
Milovala som Barok, Empír, Gotiku, Neogotiku, Renesanciu, Rokoko, Romantizmus, Secesiu.
Stále je to tak.
Kým deťom v mojom veku doma večer púšťali rozprávky, moja mama mi vždy musela púšťať Bocelliho - čo som sa dnes dozvedela. Ja som vedela že ten hlas odniekiaľ poznám. Vedela som že mi museli púšťať operu. Ale nevedela som presne kto to bol.
A tam som to krásne cítila. Veľkoleposť. Dramatickosť. Orchester. Tak krásne zosúladený a pritom vynikol každý jeden zvuk. Sláky lámali srdcia. Bolo to ako plač v rytme hudby. Niečo ako zúfalá snaha vyjadriť všetky pocity. Krásne.
Pri všetkom som plakala. Plakala som keď nám zvädol doma kvet. Keď som počula slaďák v rádiu...
Najviac som plakala pri pesničke Kristínka od Nagya. To si pamätám.
Rada som predstierala. Proste som sa hodila na zem s výrazom Shakespearovej Júlie a predstierala som že som mŕtva. Mama vždy musela prísť a zdvihnúť ma a ja som zakaždým bola pyšná na svoj výkon.
A síce teraz neplačem, keď nám zvädne kvet a ani sa nehrám na mŕtvu ale podstata vo mne stále zostala.
Plačem často. Plačem lebo mi to pomáha. Plačem keď skladám piesne. Lebo tak ako ja, aj moja tvorba je ťažká, dramatická, emotívna. Žiadne veselé lalala.
A aj keď som viac citlivá a ľuďom občas prídem čudná, nemenila by som. Som na to hrdá.
Stačí to len prijať, lebo pochopiť sa to nedá.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
bonita
12. 7.júla 2010 15:56
pri Kristínke plačem dodnes
Napíš svoj komentár