pred svetom z ilúzií.
Kde meno má
najväčšiu moc.
Maska,
ktorú nosíš, môj milý.
Nezvládla
hrať svoju rolu
dnešnú noc.
Potenciál stojaci,
v tieni vraha.
Čo zakrýva pravú
podstatu básní.
Muž,
čo do vetra povie "Moja drahá"
Sa ako aj ten vietor,
v tom najhlbšom lese stratí.
Nemôžem ti vyčítať.
Ako čiernobiele klávesy.
Tak odlišní,
vytvárajúci dokonalú harmóniu.
A tvoja maska,
čo ju dnes na klinec zavesíš.
Svoje klamstvo zahodí
ako pôsobivú scenériu.
Poďme sa hrať!
Poznám to jak vlastnú dlaň.
Môžeš v tom hľadať,
čosi temne ironické.
Ako na lúkach,
kde vidíš mladú svižnú laň.
Táto scéna je, ale iba
v tvojich očiach,
niečo zvláštne éterické.
Pusti uzdy,
svojej nespútanej fantázie.
Hra na "čosi"
sa ti môže vymknúť z rúk.
Zobuď sa! Žiješ
vo svete vlastnej ilúzie.
Na mraku stvoreného
z vlastných múk.
Hovorím ti!
Otvor oči.
No sama sa nemôžem
pustiť tohto sna.
Ako chorý,
čo do tmavej priepasti skočí.
A čaká, kým sa dotkne
najhlbšieho dna.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár