Myslím že je niečo po polnoci, keď bežím známou cestou tam, kam ma vždy niečo vedie. Unavená, zmätená, utrápenás rozmazaným make upom po stopách slaných sĺz zastanem pred bránou cintorína a vidím tam niekoho stáť. Kto to môže byť o takomto čase? Že sa tu prechádzam ja je dobre známe ale ja vidím dievča. Nehybne stojí chrbtom otočená ku mne a ja váham či sa jej prihovoriť alebo nie. Zdá sa mi že plače. Pomyslím si: „No fajn, nie som sama“. Nikdy som nebola z tých ktoré by sa báli stretnúť niekoho v okolí cintorína v čase duchov. Tak som sa k nej priblížila celkom pomaly. Chytila som ju za rameno a jemne som ju otočila k sebe. No to čo sa stalo som nečakala. Mala moje oči, moje ústa, nechápala som. Chvíľ u som dúfala že to spôsobil alkohol v mojej krvi ktorý som si toho večera naliala do seba v naozaj veľkom množstve. No cítila som jej bolesť v mojom tele a jej slzy padali skrz moje oči. Jej myšlienky prúdili mojou hlavou. Nevládala som sa pohnúť z miesta a nedokázala som povedať jediné slovo pod ťarchou tej neskutočnej bolesti ktorú som v tej chvíli cítila. Ona nevyjadrovala žiaden súcit. Nevedela som či umieram, či sa mi sníva... V duši mi žila temnota. Taká spaľujúca, zožierajúca. Bolo to ako oheň v mojom tele ktorý ma zaživa spaľuje. Viac som nevládala stáť, klesla som na zem a cítila len mráz. Hlavou mi prebehli všetky spomienky na NEHO, na nás. Slzy mi stekali na prsia, myslela som že je koniec. No dievča sa zrazu na mňa záhadne usmialo, moja bolesť zmizla. Bola som vysilená a zničená.... Podišla ku mne a povedala len „Nemohla som ti to dovoliť“.... A v tú chvíľu mi svitlo. Veď to dievča ktoré som videla stáť pri bráne cintoríne som bola vlastne ja sama. Časť môjho ja ktoré mi prišlo ukázať čo by sa zomňa stalo keby som urobila to, čo som v tú noc chcela spraviť.... ZOMRIEŤ!!!!
Roleta je špeciálny inkognito mód, ktorým skryješ obsah obrazovky pred samým sebou, alebo inou osobou v tvojej izbe (napr. mama). Roletu odroluješ tak, že na ňu klikneš.
