O takomto čase mi vždy písal.
"Ahoj, ako pokračuješ?"
"Fajn, tú novú už mám hotovú"
"To je super"
"Hej"
"Nepôjdeš dnes von?"
"Kam?"
"Tam de si chcela minule.."
"Aha"
"Ideš?"
"Hej"
"Dobre tak o pol deviatej ok?"
"OK"
Srdce mi bilo prudko a vedela som čo sa stane.
Počítala som hodiny, vedela som že aj on ich počíta. Jediná jeho chyba bola, že sa bál svojej lásky ku mne.
Hodiny sa vliekli a zdalo sa mi že ručičky na hodinách idú skôr dozadu ako dopredu.
Nepremýšľala som nad tým čo bude. Vedela som to a prišlo mi to také... prirodzené.
To miesto som poznala, a myslím že veľmi dobre. Bolo to vrcholne ideálne.
A keď odbilo osem česala som si vlasy. Nebolo to potrebené, dávno bola tma, vedela som to. No hladké ťahy drevenej kefy ma upokojovali. Rýchlo som na seba natiahli rifle a tričko. Nemyslela som, vybehla som von a pomalým ale istým krokom, s rozbúchaným srdcom som kráčala za svojou vášňou.
Zastavila som sa na poľnej ceste. Vytočila som známe číslo a na druhej strane sa mi ozval známy hlas.
"Áno?"
"Kde si?"
"O chvíľu som tam"
"Fajn"
Čakala som. Prišiel. Bola hustá tma ale jeho chôdzu som spoznala. Jeho zelené oči priam svietili a ja som videla ako sa ku mne blíži.
"Viem že som šialená..." pošepla som mu so skloneným zrakom.
Pozdvihol mi bradu, usmial sa na mňa a povedal "Tak to sme dvaja".
Kráčali sme po tej poľnej ceste na konci ktorej začínal prudký kopec k miestu kam sme smerovali. Bolo ticho a tma. V tom tichu som počula biť jeho srdce, veľmi zreteľne. Tváril sa pokojne ale jeho vnútro horelo.
Mesiac bol v splne, jeho jas vystačil na to aby sme videli na cestu.
Vedela som že sa mierne bojí. Práve jeho strach všetko zabil....
Vysilene sa zvalil na trávu. Povedal mi "Pozri sa tam.."
"Kam?"
"Tam, na oblohu, vyzerá to ako nejaký lietajúci tanier"
"Nevidím"
"Pane bože, veď tam, priamo pred tebou.."
"Aha"
Hltal na prádzno, sucho v jeho ústach bolo nejakým spôsobom pre mňa očividné.
Ľahla som si vedľa neho, neurobila som nič, iba som si ľahla.
Premýšľal. Ticho ma objal a ja som ho jemne pobozkala.
Klišé? Možno, no na tú chvíľu myslím, nikdy nezabudnem.
Tými jeho prenikavo zelenými očami sa na mňa pozrel a bez slova ma začal bozkávať. Vedela som že táto chvíľa raz skončí, ale chcela som si ju užiť, čo najviac.
Bol taký, ako som si vždy predstavovala. Taký, ako vedel byť len on. V pozadí nám hral song od Courtney Love - Never gonna be the same. Áno, nikdy to už nebude rovnaké.
Bol neistý. Cítila som to. Spoliehal sa na mňa a ja som ho nesklamala.
Nikdy som na neho nedala dopustiť. Možno mal zložitú povahu ale vo vnútri to bol vždy dobrý človek.
Tej noci sme však nebrali ohľad na to koľko je hodín. Mobil mi vyzváňal, no nevšímala som si ho. Nehorela som túžbou ísť domov, horela som túžbou byť s ním.
Bola to neopakovateľná noc. Noc, ktorú vám nepriblížim ani najpodrobnejším opisom. Pretože vzduch bol ťažký a chladný vietor nám obíjmal telá. Nevšímala som si ho.
Bránil sa svojím pocitom. Veľmi a zabíjalo ho to. No jeho rozum bol bohužiaľ vždy silnejší ako srdce. Chcel to skončiť. Chcel na to zabudnúť len aby sa nemusel trápiť. Nezabudol na to, nikdy, len to v sebe potlačil.
Tá noc, bola výnimočná.
Možno si myslíte že sa mi teraz do očí kurva tisnú slzy. Tisnú sa, to áno... ale neviem aké sú to. Skôr by som povedala že sú zo sklamania alebo z úzkosti.
No každý príbeh má svoj koniec. Aj tento má. Necítim nenávisť. To v žiadnom prípade. Nikto to nevráti, to viem. Mám len pekné spomienky, no tie občas vedia zabolieť.
No neľutujem ani jednu jedinú sekundu, ktorú som s ním prežila...
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
missfilth
8. 5.mája 2010 23:15
Hmm, možno to bude zvláštne, ale niečo podobné som prežila aj ja a tiež nikdy na to nezabudnem..
Napíš svoj komentár