Už v 15 rokoch som vedela, že som iná. Nevedela som naisto či sú taký všetci, ale skôr som sa prikláňala k názoru, že som jedna z mála. Pociťovala som túžbu ublížiť, cítiť tú silu, adrenalín. Ublížiť som chcela len človeku. Niekomu, kto sa môže brániť. Niekomu o kom som vedela že je zlý, skazený. A priznajme si, to sú skoro všetci. Každý z náš ubližuje či chce, alebo nechce.

Nemyslela som si, že moja túžba ubližovať prerastie až do túžby zabíjať , ale všetko je možné a ako som teraz prehrabávala spisy mojich rodičov, starých a prastarých rodičov, asi som to mala v krvi.
Áno, to je naozaj možné.
Nikdy som s mojej túžby nebola smutná. Tešila ma, bola som s ňou spokojná. Pripadala som si byť silná, mocná, niečo viac ako ostatný. Chcela som vidieť bolesť, krv. Chcela som mať moc, chcela som cítiť strach, ktorý by ku mne ľudia cítili. Tá predstava ma tak strašne vzrušovala. A vzrušuje ma aj teraz.
Každý večer som si predstavovala ako zabíjam. Ako ľudia len nemo hľadia na moje dlhé blond vlasy, na moje oči a netušia čo majú čakať. Tieto predstavy ma budú sprevádzať večne.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár