- Prosím?
- Nevládzem.
- Pozri sa na seba.. Na to ako vyzeráš, keby máš o desať kilo menej, istotne vládzeš!
- Ale ja nevravím o tom..
- Ale aj tak sa na seba pozri. Čo nevládzeš?
- Nevládzem žiť. Takto.
- Ako?
- Takýmto životom. S tebou.
- Čo si to dovoľuješ?
- Mami vravím čo si myslím, nechcem byť uveznená v jednom vezení v ktorom..
- Vezení? Ty malá nevďačná sviňa..
- Áno vezení. Čo je toto? Vysvetli mi, prečo človek svoj názor nemôže vyjadriť nikde, nikomu nemôže povedať pravdu, samé klamstvá, tajnosti. Ja ti vravím pravdu. Čo naozaj cítim. Si moja matka máš ma chápať..
- Tvoj otec..
- Ma opustil. Nieje to moja vina, on ma má na háku, jeho nezaujíma že žijem, kedy to budeme chcieť pochopiť?
- Vláčiš sa zo samými primitívnymi ľuďmi..
- Ktorí to majú tak ťažké ako ja.
- Ľutuješ sa! Po kom máš toto ľutovanie? Po svojom otcovi! Vidno že si jeho. Obaja ste len dve bezcenné čiastky tohoto sveta, o ktoré nikdy nebol záujem a nikdy už ani nebude.
Čo reveš? Ľutuješ sa? Áno, slečne sa ľutuje. Má to 16 rokov a už si dovoľujem, no omyl slečna, s tebou som ja husi nepásla. Ty si vyšla s môjho tela! Ježiši, ako niečo takéto mohlo výjsť s môjho tela!
( ako zakaždým som odišla do izby, lámala som si kocočku po kocočke čokolády a zaspávala s pocit, že raz sa to zmení )
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár