Žijem v dúfaní. Že bude dobre. Skurvený stereotyp zabíja to všetko vo mne. Nechcem tu premárniť ďalšiu minútu, ach, koľké mi pretiekli pomedzi prsty. Som chorá z pozerania ako minúty plynú kým ja nikam nejdem. A starnem.
Potrebujem človeka, ktorí mi povie: Take my hand,
We´ll make it - I swear
Som tu uviaznutá. Pretože sa bojím, mám strach z toho čo príde zajtra a pritom mi uteká dnešok. Nedokážem to proste zastaviť. Ale pokúsim sa. A to bude moje prvé predsavzatie.
Tešiť sa na ďalšie ráno čo príde. Mať sa na koho tešiť. Keď nezvládnem strach, prekonať ho v jeho objatí.
Keď prídu ťažké momenty. s úsmevom ich vyriešiť
Ja tiež plačem po nociach a snívam o úteku. Moje všetky predošlé blogy boli to tom. Ale možno že to je tá chyba. Nečakať na to čo príde ale žiť to čo je teraz. Hádam to nie je také zlé. A byť hrdá na to kto som. Nedokážem sa tak zmeniť. A šťastie hádam príde.
Don´t stop believin´!
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár