Nieco sa stalo, zacala nad tym az moc rozmyslat. Uz sa neusmievala.
Zacalo jej byt zo seba samej na zvracanie. Zdvihla sa,ze odide. Jej milovany sa zdvihol tiez.. Nadychla sa cerstveho vzduchu, potrebovala to.
Nieco sa stalo, vratila mu prsten. Vratila mu ho do natiahnutej ruky,ktora mala patrit pre nu. Ruka myslena ako opora, ruka myslena ako „pod,ukazem Ti,ze je aj laska, ktora neboli“
Dosta a strach. Pozrela mu do oci, Ta chvila,ked jej prsten vyklzol z ruky do jeho dlane trval asi vecne. Necakal to, tak isto,ako to necakala ona. Otocila sa, vyklzla jej slza a mrtvo stiekla po lici. Ma strach ma strach,ze nie je laska,ktora neboli. Uz tolko slubov dostala...A tak radsej zbabelo uteka pred sebou, pred vsetkymi.
Sadla si na lavicku, pozerala pred seba. Zapalila si cigaretu. Az teraz sa odvazila obzriet sa na miesto, kde stali. Nebol tam. Tak dufala,ze tam este bude stat...znicila to,vsetko. Z posledneho kreditu napisala sms-ku. Cloveku, ktory by mozno vedel pomoct, zrazu ONA samostatna nezvladala byt sama.
Zisla dole po schodoch po ktorych len pred chvilou vychadzala hore. Pozerala na tvare okolo seba, zdali sa jej hnusne. Vsetko jej pripadalo odporne a pytala sa samej seba,co tam vobec robi, naco tam znovu isla. Nanic. Opit sa, sediet sama...
Opreta o stenu pozerala na ludi, pocuvala hudbu, popijala vino...sama. Moze si za to sama...
Niekto presiel okolo. Trhla sa, dufala,ze je to ON...nebol. Schytila mobil, isla na tichsie miesto, prezvonila. Nesmelo vyslovila vetu: „prosim vrat sa...“. Nema preco sa vratit,nema dovod...ona uz nie je ten dovod. Znicila to. Zlozila. Zase jej slza mrtvo stiekla po lici. Rychle ju utrela,zazmurkala ocami a vratila sa na svoj tron.
Sedi,pocuva hudbu,popija vino,pozera na ludi...sama. Ten isty scenar, ze ju ten „film“ este neomrzel, vzdy je to rovnake...stale dokola.
Vtipne je, ze aj napriek tomu hluku pocula,ako jej v taske zvonil mobil, nahoda,telepatia,osud. Volala, volala,ze pride...
Pozerala s nadejou v ociach ku dveram. Asi uz nepride, asi nemoze... Niekto presiel,dufala...nie.
Plamienok nadeje,ze aspon na chvilku ju niekto vytrhne z tej baziny, do ktorej vliezla dobrovolne zo strachu, zhasinal. Pozrela na hodiny. Rucicka sa s vysmechom posuvala dalej.Zrazu mala pocit,akoby sa jej vsetci okolo smiali. Rozplakala sa. Skryla si tvar do dlani,aby to nikto nevidel. Dychala, nechcela plakat. Rozmyslala nad tym,ze zmeni identitu. Aj tak je sama,tak co,urobi jednu velku hrubu cervenu krvavu ciaru za vsetkym, za vsetkymi. Za vsetkymi po jednom, alebo naraz? Hm...ale ked uz,tak na druhu ruku: pomyslela si a pozrela na uhladne jazvy na lavej ruke... z jednej aj z druhej strany. Uz nebude Nera. Prezyvku,ktoru jej dal kamarat pred 6 rokmi zahodi do kosa. Ziadna Angie, ziadna squishy, ziadna macka, nic, nikto. Niekto uplne novy. „program vymazany, nacitavaju sa data noveho zivota“. Ale co sa zmeni tymto? Hm....pit neprestane...fajcit tiez nie. Trapit sa? Bude este viac.
Isla po ulici, inym smerom ako vzdy chodievala. Proste len isla..a plakala. Zrazu uvidela na zemi kvetinku, vytrhnutu z kvetinaca aj s korenom. Zdihla ju zo zeme, zrazu nebola sama. Niesla ju domov ako mrtve dieta. Pritulila si ju k sebe...a plakala. Takto horko dlho neplakala. Sadla si na lavicku. Pozrela uslzenymi ocami na kvetinku. Mala pocit,ze lupienky sa na nu usmiali. Isli nejaki ludia. Zdvihla sa a isla dalej akoby sa nic nedialo. Stale plakala. Slzy jedna za druhou stekali po tvari, padali na jemne listocky opustenej kvetinky.
Ostala sama, ako vzdy. Mala pravdu, ked si povedala kedysi davno, ze jej je sudene ostat sama. Ani nevie aku pravdu vtedy vyslovila...sama, „hold my breath as I wish for dead, oh please God wake me...“ The one, da sola....a mala pravdu. Potrebovala niekoho vedla seba, niekoho, kto by jej povedal,ze ta blbost,ktoru spravila sa este da vratit spat. Ze to nie je take zle... ze sa len boji. Niekoho,kto by ju objal...preco ho poslala prec,on by to spravil. Preco neprisla,ona by to mozno spravila tiez...
Prisla domov,necujne sa vyzula,prezliekla,kvetinku dala do vody. Nechcela byt sama...a urobila to,co uz dlho neurobila. Potichu vliezla k svojmu ockovi. Zobudil sa, spytal sa,ci je vsetko ok...zaklamala s usmevom na perach a slzou v oku,ze samozrejme, len chcela byt s nim. Lahla si vedla neho,objala ho a pomaly so slzami v ociach zaspavala...Zobrala velku cervenu fixu s hrotom ako ziletka a zacala robit to,co mala urobit uz davno....
Velku krvavu cervenu ciaru za vsetkym a vsetkymi....
Vyrezavat zo seba to citlive,slabe, ktore robi len problemy.
Trestat sa za to,ze zase zacala citit....
Vravela som Ti,ze city su nanic...len na bolest... *smiech*
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
1
mei
3. 8.augusta 2006 12:09
ked som isla domov, tak sa zo mna pustil neuveritelny plac, normalne som sa dusila tym privalom slz, revela som celu cestu z mesta, vkuse az do postele.. bolo mi jendo ci ma niekto vidi, ono to prislo, a myslim ze asi viem preco..
4
Mooooje... a nedá sa to vrátiť?
Mal som z vás pocit, že patríte k sebe... Mýlil som sa?
Nerád sa mýlim, tak s tým dačo urobte, yo???
fňuuuuuk, neserte ma!
Mal som z vás pocit, že patríte k sebe... Mýlil som sa?
Nerád sa mýlim, tak s tým dačo urobte, yo???
fňuuuuuk, neserte ma!
Napíš svoj komentár