Sklenene rieky slz sa rozbijaju o kamennu dlazku neviditelnej vaznice. Klacim, striham si vlasy. Padaju na dlazku..chladnu. Som nesmela, smutna stratena sama v sebe.
Slepymi ocami pozorujem lietajucich vtakov vysoko nadomnou.
striham vlasy a oni rastu...stale rastu.
nevnimam vonu kvetov, nevnimam vietor, nevnimam slzy, horuce ako lava, stekajuce po celom tele.
Nevnimam farby, ktore mi rpipadali take krasne...nevnimam dotyky, ani tie vlastne.
mam chut sa dotykat svojho tela, ako som sa este nedotykala...mam chut sa spoznat a mat o dovod viac sa nenavidiet.
mam chut sa oddat pocitom a myslienkam, tym poslednym, co este len umieraju..tie ktore este nemusim zbierat.
zabudli zatvorit dvere za sebou a nechali ma pozerat sa na vsetko zvrchu, najlepsi vyhlad, na vsetku krutost.
koleso sa pomaly otaca
niekedy mam pocit,akoby tie ozubene kolieska osudu naozaj pracovali akoby ich niekto natiahol..tik tak...ozubene kolieska vo velkych hodinach. Pomaly sa velka rucicka posunie, nemilosrdne ukaze na niekoho "prisiel Tvoj cas"...a zase niekto klaci na dlazke, striha si vlasy, ktore rastu stale viac..slepymi ocami spomina, tiez vidi tie vtaky ako letia prec...nepytaj sa,nemas narok. Jednoducho je to tak
a neostava mu nic ine len sediet ...a strihat si vlasy.
Falosne zdanie,ze sa nieco meni, ze to spomali cas.
Falosne zdanie,ze pride nieco pekne,nieco nove
falosne....
tak falosne,az to asi bude pravda.
nepytaj sa,nemas narok...jednoducho je to tak
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
rami12
17. 11.novembra 2006 15:14
zaujimavo napisane.. ale je to dost pesimisticky pohlad
Napíš svoj komentár