ARTHUR
Mario každú noc vybral miesto kde sa malo uskutočniť stretnutie. Čosi ako seánsa, založená na vnímaní energie a zídení sa Energistov ako také rodinné stádo. Najprv každý zavrel oči a upokojil svoje myšlienky, dalo by sa to prirovnať k meditácii, akurát trochu objemnejšej. Len čo ste mali chladnú hlavu, začali ste vnímať energiu tým že ste sa napoly rozplynuli- viditeľní, no nehmotní. Jediná vec ktorá Arthura zaujímala. Ani táto noc nebola výnimkou a chlapec si všimol Galvinov vyhýbavý pohľad. Samozrejme ho mrzelo ako Arthura odmietol, no anjel mu to nezazlieval.
Tento večer mesiac vrhal pomedzi stromy jasné svetlo a cez diery v korunách svietili hviezdy. Energisti si posadali, Arthur si ako vždy sadol obďaleč, nemal rád ich spoločnosť, ale dnes mu robila spoločnosť Maya. Keď si prisadla, Arthur na ňu najprv zízal ako na vtip, lenže dievča zavrelo oči a ani sa nepohlo. Chlapec sa zamračil, ženská spoločnosť bola najhoršia. Zistil to vtedy keď s ňou chcel flirtovať, no strelila mu takú facku až sa mu zatmelo pred očami.
Najskôr sa na Mayu mračil, potom sa mu na perách usadil škodoradostný úsmev.
„Tak čo? Chceme stráviť večer s blízkou osôbkou?“ opýtal sa a dievča vypleštilo oči.
„Tyyy...“
„Neboj sa Mayka, aj ja ťa ľúbim.“ Arthur sa viac snažiť nemusel, pretože Energistka vstala a oddupotala preč k ostatným. Chalan sa najprv pobavene uškŕňal, ale trochu to oľutoval. Predsa len nejaká spoločnosť sa práve odplazila. Tak blízko však sedieť nemieni, nevedel už ani či môže Energistov považovať za ľudí, boli skôr ako duchovia. Po úkrytoch sa premávali zahĺbení v myšlienkach a zazerali po vás keď ste niečo vtipne komentovali či sa zasmiali. Arthura práve toto správanie tak znepokojovalo. Mohli byť nebezpeční. Rozumel by radosti z energie, ale takto radosť nevyzerá, toto skôr ticho pred búrkou.
Keď s istotou každý upadol do akéhosi tranzu, zavrel oči aj Arthur. Toto jediné rozptýlenie rád praktikoval každý deň, veď si len predstavte tie vražedné pohľady „spolubývajúcich“. Len čo toto stretko skončí, pôjde za Mariom oznámiť svoj odchod. Nikdy však žiadny Energista od ostatných neodišiel, boli ako potkany- neopúšťali sa, len zväčšovali svoj počet. Napriek tomu ale vo svete existovali ešte asi dve skupiny Energistov. Arthur nevedel prečo sú oddelení, avšak popravde ho to ani nezaujímalo.
Energia sa dala vnímať buď cítením alebo nefyzickým videním (Arthur ju cítil a nemal potuchy ako sa dá „vidieť“), Mario tvrdil že on ovláda oba spôsoby. Nad tým či je to pravda však visel otáznik.
Anjel nevedel ako ostatní cítia energiu (taká téma v rozhovore proste neuspela), ale on vnímal akési chvenie, či brnenie. Chvel sa on i okolie a oči neotváral, takže v mysli mal zvláštne obrazy. Žiadny z nich nebol konkrétny a keď o niektorý zavadil pozornosťou, akoby to mravčenie v jeho tele narazilo na hranicu- kožu- a nedostalo sa ďalej do priestoru. Aj tak cítil zvláštny pokoj a sústredenie len na energiu.
Ako vždy skončil priskoro a potešil sa tej zábavnejšej časti. Niekedy (takmer vždy) spôsoboval rozruch. Nevrieskal ako šialenec, ani netrieskal druhým hlavy o zem, stačilo len zakašľanie, puknutie vetvičky či hod kamienka do nič netušiacej hĺbajúcej obete. Dnes sa rozhodol najprv pre druhý spôsob, keď si všimol ako naňho Galvin hľadí. Zvláštne, nikto neskončil tak skoro ako Arthur, nikdy. Anjel na kamaráta pozrel na štýl „čo zízaš?“, ale starší chlapec mlčal. Artík potriasol hlavou a „nenápadne“ sa oprel o vetvičku na zemi. V tom tichu znel zvuk skoro ako výstrel- taká bola samozrejme aj reakcia. Poistil si to ešte jednou a všetkých prebudil. Každý naňho zúrivo hľadel, iba Mario bol stále polopriehľadný. Arthura zaujala jeho sústredenosť, iných však zaujímalo jeho vyrušovanie.
Mario ťa skrotí, zachytil Mayinu myšlienku smerovanú k nemu a hneď sa pustila do uskutočnenia plánu.
„Mario!“ skríkla až sa muž trochu trhol.
„Čo sa to deje? Bol som mimo tak dlho? Nemožné.“ Zamračil sa Energista a vstal, skúmajúc zamračené tváre svojich zverencov.
„Samozrejme že nie! Ten idiot všetkých vyrušil!“ penila Maya. Pre Arthura to bolo niečo nevídané, Energisti predsa boli takí chladní a pokojní...
„Je to pravda?“ obrátil sa na chlapca Mario a anjel nevinne hľadiac inam prikývol.
„Prečo si to urobil?“
„Potrebujem sa s tebou porozprávať.“
„Ach tá tvoja netrpezlivosť. Hovor.“ Vzdychol si Mario a Arthur sa zamrvil, „Nie pred nimi.“
„Sme ako jedna rodina, môžeme to vedieť všetci.“ Usmial sa chladne muž.
„Chcem odísť.“ Povedal rovno anjel- ďalšia šokujúca reakcia bola hromadné zhíknutie Energistov. Arthur sklonil hlavu naoko pokorne, ale to nechcel aby videli ako sa smeje.
„Prečo?“ Mario ostal rovnako pokojný ako vždy.
„Pôjdem k inej skupine, rád by som videl v akých vzťahoch žijú ostatní.“ Mario, chcem vypadnúť lebo ty aj tvoji psíkovia ste totálne padnutí na hlavu a ešte ste na to aj hrdí (inak povedané).
„Dobre, ak to tak cítiš, nebudem ti brániť.“ Arthur na Maria pozrel s predstieraným pokojom- to akože súhlasí?! Ejha, ten je ešte v tranze.
Chvíľu tam všetci ešte stáli a civeli na anjela ako na blázna, kým muž nezavelil: „Dnes sa už zrejme nedostaneme do stavu mysle v akom sme pred chvíľou boli.“ A rozišli sa.
„Tak predsa?“ spýtal sa Galvin, znelo to skôr ako zakňučanie.
„Nehcel si ísť so mnou tak sa netvár akoby ti to lámalo srdce.“ Uškrnul sa Arthur.
„To zas nie ale budeš mi chýbať, sme tu jediný normálni.“ Áno, Galvin si veľmi rýchlo osvojí vaše vyjadrenia.
„Môžeš si to ešte rozmyslieť.“ Pozrel na kamaráta anjel, zrejme posledný krát v tejto podobe. Galvin smutne pokrútil hlavou, „Nie. Okrem toho, chcel som sa niečo spýtať.“
„No?“
„Je dobré že vždy skončíš s energiou tak skoro, pretože...no, veď to sám cítiš.“
„Čo ako?“ zamračil sa Arthur a raritne venoval svojmu pomalšiemu priateľovi plnú pozornosť.
„Necítiš to čo sa s tebou deje?“ Galvin prekvapene zažmurkal a uvedomil si že asi mal byť ticho.
„Deje?“ anjel začínal byť znepokojený, rovnako znepokojene šiel ku kamarátovi, „Ako to myslíš?“
„Ale nijak, choď už!“
„Galvin!“
„Choď už preč! Chcel si odísť!“ Medveďove slová vychádzali pod hraným vplyvom záchvatu, lenže to pre to Arthurovo naliehanie. Rýchlo sa vyparil so zamumlaným pozdravom a nechal Arthura stáť na chodbe. Veľmi ho zaujímalo ako to Galvin myslel, lenže to sa už nedozvie.
„Čau Galvin.“ Zašepkal do prázdnej chodby, no vedel že ho kamarát počuje- potom sa jednoducho rozplynul.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár