ARTHUR
Jesenný vietor nútil listy lietať zo starého duba dole na zem alebo dodávať okoliu všelijaké krásne farby. Celý fádny svet ožíval chladným západom slnka ktorého lúče boli predsa ešte teplučké. Veľký strom rástol na brale týčiacom sa nad rozľahlými lesmi hrdzavej, šarlátovočervenej či žltej palety, kde-tu ale bytosť sediaca na skale zahliadla zelenú. Posledné kvietočky vykúkali z trávy pod dubom alebo z čistiniek osvetlených hviezdou ktorú čoskoro vystrieda mesiac. Lesy šumeli vo vetre a znelo to ako šepot prastarých rastlín a rozhovory zvierat žijúcich medzi nimi. Obloha dodávala tejto scenérii trošku miernejší nádych svojou modrou, ružovkastou a zlatou.
„Arthur.“
„Mario!“ bytosť vstala a hľadela do očí tej druhej. Muž, Mario, sa usmial, „Náš anjelik. Čo tu robíš? Už dávno ťa čakáme.“
„Zabudol som na čas, prepáč.“
„Ach, samozrejme, to sa nám stáva často. Poď už.“
„Našli sme niekoho nového?“
„Ešte nie, ale tu nemôžeme nič čakať, ľudia sú tu primitívni, zrejme sa o pár dní poberieme ďalej.“ Povedal Mario a šiel preč, uprostred chôdze sa však rozplynul.
„Se et unum e pluribus.“ Šepol Arthur do vetra. Sám a predsa jeden z mnohých, to bolo ich krédo, heslo. Mario to rád hovoril v latinčine, ten jazyk sa mu nesmierne zapáčil.
Náš anjelik, tak povedal a Arthurovi neušiel posmech v hlase. Pravdou je, že táto podoba bytosti, ktorej ľudia hovoria anjel, sa mu najviac páčila a aj keď v súkromí sa mu Mario smial, všetci vedeli práve od neho že táto podoba Arturovi sedí najlepšie, aj jeho povahu vystihuje.
Ešte raz sa pozrel z brala dole na lesy a maličkú dedinu učupenú medzi stromami načo sa tiež rozplynul.
Energisti, tak ich volala vyššia spoločenská vrstva ľudí, dedinčania ich nazývali diabli, démoni, satani. Prečo by aj nie? Veď mohli meniť podobu na čokoľvek chceli. Najčastejšie si jednu vybrali v ktorej aj zostarli a potom sa opäť premenili na mladého tvora. Tak to šlo stále dookola, vďaka čomu nadobúdali úctyhodný vek.
Lenže ľudia, bohatí aj chudobní sa ich báli, pretože nikto nevedel čo sú zač. Kolovali chýry o zubatých a zúrivých beštiách, krásnych ľuďoch meniacich sa na príšery, malých škriatkoch či ozrutných škrekľavých vtákoch. Tak či onak, každá podoba zabíjala deti aj dospelích.
Lenže to bol pravý opak Energistov. Oni totiž chápali veci za ktoré stredovekých ľudí pálili na hranici. Dokázali meniť svoje podoby pomocou energie, rovnako ako aj cítiť drobné odchýlky v bežnej ľudskej energii nevedomosti. Takých jedincov hľadali a dovoľovali im učiť sa prastaré a neustále sa meniace vedomosti ktoré im otvorili oči. Aspoň podľa Maria...
Arthura našiel na smrteľnej posteli uprostred morovej epidémie. Hneď ho aj zasvätil do sveta Energistov a Arthur sa pomerne skoro naučil meniť podoby, čo sa hodilo, pretože mal smrť na jazyku.
Ale nezdieľal tú chladnú eleganciu a hrdosť na to čím sú. Sám nevedel či je to dobré alebo zlé a krédo ho v tom utvrdilo. Sám a predsa jeden z mnohých. Energisti to brali tak že nech je Energista kdekoľvek, stále niekoho má, lenže Arthurovi sa to správanie nepáčilo, najprv dokonca strašilo. Anjelovi to heslo hovorilo niečo iné. Naozaj bol sám, sám medzi mnohými bytosťami a nepochopený. Energistom sa zdôverovať nemohol, tí také veci nechápu, nevedia čo je to samota, zaujíma ich iba bezchybný a nekonečný život. Ľudia ho za také myšlienky upália. Nie kvôli samote, ale kvôli tomu čo je zač. Na druhú stranu, vymysleli pekné legendy o mnohých tvoroch. Tie o anjeloch sa k Arthurovi ozaj hodili.
Rozhodol sa utiecť, preč od Maria a Energistov, nájde si lepšiu spoločnosť aj keby mal zomrieť ako starec. Radšej žiť pár šťastných rokov, ako nekonečné trápenie.
Blog
Komentuj
7 komentov k blogu
1
marleymt
28. 12.decembra 2011 15:38
sa mi ráta ako sa tam všetci rozplývajú
Napíš svoj komentár