Ráno som sa zobudil a ráznym sebaistým tempom vyštartoval z postele. Vypadalo to, že bude svietiť slnko a že bude kvalitná horúčava. Aj bola. Celý deň som strávil čítaním knihy, sexom a zakončil ho dobrým, ľadovým pivom. Je to nesmrteľný a nevyčerpateľný pocit dokonalého opojenia, keď sa napijete ľadového piva v 36-stupňových horúčavách. Potil som sa ako prasa a to pivo mi fakt dobre padlo. To nie je normálne takto ho vnímať. Radšej by som mal opisovať dokonalosť vína, pôvab ženských nôh a napísať nejakú hlúposť čo sa mi stala. Alebo že by som rozobral moju paranoju? Koho by bavilo čítať o tom, ako mám pocit menejcennosti, ako mám chuť zabiť každého jedného človeka čo sa ma dotkne, alebo ako mám pocit že máme v dome za zrkadlami kamery. Netuším, som fakt blázon. Počul som, že vraj aj Stalin bol paranoik, aj Hitler. A čo dokázali (hovno). Nevadí, žiadny úspech netrvá večne, žiadna radosť nie je radosťou, skôr chvíľkovým pobláznením. Je to ako sex, ako manželstvo, alebo akýkoľvek záväzok. Všetko skončí, len niekedy to nie je vidieť. Raz som mal dievča, bola skvelá, milá, sex bol tiež celkom fajn a aj tak to skončilo. Už, už som si myslel že fakt spolu ostaneme do konca života, no akosi sme si to dojebali. Ja som podviedol ju, ona mňa a tak sme sa teda zhodli že to nemá význam. Len akosi pozde. Tak náš nekonečný vzťah skončil a každý sme sa pobrali vlastnou cestou. Od vtedy som od nej nepočul ani poondiate "ahoj" čo jej nezazlievam, keby mňa tak niekto preklínal ako ja ju, ani ja by som sa mu nezdravil. Ale tak ona zhorí v pekle a ja s ňou, to je isté. Verte či nie, stále mi chýba, ale tak inak...
No dobre, dosť o minulých láskach. Keby toto videla moja frajerka, asi ma zabije. Nevadí, aj tak viem že nikdy nebudem spokojný a to ma robí brutálne nespokojným.
Postupne sa spamätávam a objavujem však nové blaho. Cigarety a víno. Vidíte ako ho milujem? Od chladeného piva, som sa k nemu cez bývalú frajerku a moju paranoju dostal tak, ako by to nedokázal ani dostojevsky. Víno mi rozbije pečeň a cigarety, ktorých vyfajčím enormné množstvo, mi ničia pľúca akoby mi do nich niekto sypal uhlie a do neho ešte nalial tri litre kyseliny. Ako je to fajn pocit, potiahnuť, uvoľniť sa a nechať si dym pomaly plachtiť po hrudníku, ale keď vás pri vydychovaní začne drhnúť a keď sem-tam vypľujete krv, začnete pochybovať o tom či to za to fakt stojí. Mne to za to stojí, ale vysvetľovať to nebudem. Najmä nie teraz, keď mám len osemnásť a viem že umieram. Možno nie na rakovinu, možno nie na lásku, ale určite na to že som sa narodil do nesprávnej doby. Všetko je nechutné. Niekomu sa zdá nechutné, ako nejaký bezdomovec zvracia na vlastné topánky. Mne skôr príde hnusnejšie ako malú štrnástku preťahuje dvadsaťročný chlap, alebo ako sa nejaká štetka olizuje s jedným a vzápätí ide za druhým a s tým sa olizuje tiež, ba možno sa nechá vyprstovať. A ak príde aj nejaký tretí, ktorý má veľké šťastie, podarí sa mu aj zasunúť.
Nech si jebú pičusi, ale nech to nerobia predo mnou. Najhoršie na tom je, keď všetko toto robil niekto z vášho okolia, koho si strašne vážite. Nechápete ako to niekto taký mohol dokázať, nechápete ako môže byť niekto koho uznávate (ba možno aj niečo viac) taký nechytný, taký slizký a podlý. Ako môže byť nejaký človek taký neľudský a radodajný len preto, lebo ho (ešte to spomeniem veĺa krát) ovládli pudy. Jasne, ja som sa nimi nechal tiež poblázniť, ale uvedomil som si to a prestal som a teraz za to aj patrične pykám. Veď nepoznám človeka ktorý by sa samému sebe hnusil viac ako sa sebe hnusím ja sám. Nepoznám človeka, ktorý by takéto veci ľutoval tak ako ja. Ja nechcem nič, nechcem teda veľa. Len vravím že by bolo pekné, keby ľudia čo toto porobili, vzali na svoje plecia kríž a aby ich ten kríž zatlačil do zeme až po krk a aby tak uhynuli jeden za druhým na hlad, smäd, nedostatok sexu a úpal. Potom by na svete ostali desiati. A viem že by tým ktorí pokapali od hladu, nedostatku sexu a tak ďalej, bolo lepšie. Jednoducho preto, lebo ich ten kríž zabil hneď, no tích čo by s tým nevedeli žiť by ten kríž len spomaľoval a držal ich ďaleko od ich cieľov a smrti a tak ďalej.
Ja sa neospravedlňujem, neľutujem sa (aj keď sa to zdá) a už vôbec nechcem oporu. Ja ľuďmi opovrhujem, každým jedným a je mi jedno aký mi je blízky. Mám len 18 a stále myslím na smrť, mám sebavražedné sklony, divné predstavy, strach a som plný nedôvery a lží. Som zlý človek a chcem aby ma ignorovali, nie aby si ma všímali a hovorili o mne. Na to nemá právo nik. Každý môže hovoriť len o sebe, nech to znie akokoľvek sebecky. Nikto nikoho nepozná viac ako samého seba a ani len rovnako. Každý sa pozná najlepšie na svete a preto by sme sa mali súdiť sami a sami o sebe hovoriť. Ale na to človek nemá, na to sme príliš nechutne zaujatí samými sebou.
A teraz si predstavte že vás niekto komu dáte (doslova) všetko, pre koho urobíte aj tie najšialenejšie veci, ojebe. Proste vás využije a keď ho začnete nudiť, pošle vás do riti, alebo v tom lepšom prípade pred vami len zabuchne dvere. No ako sa k niekomu takému zachovať? Nijako, nemáte prostriedky. Obdivujte ho, vážte za to ako vám s ním bolo dobre, keď vás potreboval a žite pre tie chvíle.
A keď sa do niekoho zamilujete prvý krát, nikdy na to nezadbudnete. Tak to nepotláčajte, ale plačte ak to ešte dokážete. Ja to neviem, chcem revať ale nedá sa. Priznajte si že láska niekde je, nie je taká veľká ako prvá, nie je taká čistá ako tá prvá, ale niekde je. Možno sa zamilujete do štetky čo stretnete keď pôjdete zajtra do práce. Ručím vám, že aj štetky sa dajú milovať. Nakazia vás láskou tak ako vás nakazia aj AIDS-om. Zamilujete sa do nich z ľútosti, alebo jednoducho preto, lebo sa dokážu milo správať k zákazníkovi a dokážu sa dobre pretvarovať, ale to už patrí inam.
Tak teda, neverte ženám, neverte mužom. Pomodlite sa a choďte spať. Dúfajte, že vás sa toto netýka.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár