Dôkazom geniality je už len to, že človek dokáže sám seba zhodiť a potom sa sám na seba uraziť, toto normálny človek nespraví. Alebo dôkazom geniality je, ísť po hlavnej, sadnúť si na lavičku ku bezdomovcovi a zaspať mu v lone. Genialita je aj kopírovanie štýlu písania veľkých autorov, svojím spôsobom...
Géniami pre mňa sú aj tí, ktorí dokážu nebrať ohľad na iných, ktorých sebavedomie je také veľké, že si cudziu pravdu nikdy nepripustia k telu. Myslieť si o sebe že všetko viem, to chce fakt dosť odvahy. Myslieť si že alkohol všetko vyrieši je tiež dosť odvážne (tí čo si to mysleli teraz riešia problém s pitím, práve pitím) a taktiež aj tí, čo unikajú do toulénových obláčikov nad Lučencom.
Raz som šiel od cvokárky, smerom od nemocnice na hlavnú. Vánok vanul, stromy šušťali a mačičky nadržane kvílili, lebo boli v ruji. Romantickú chvíľu ako bola táto mi nemohlo nič pokaziť, ba možno viac spríjemniť. Tak sa aj stalo. V polke mojej "púte" som stretol cigánku. Bola mladá, teda pod tridsať mala určite. Mala obyčajné štekle, ktoré (keby to neboli jej nohy) mali odhaľovať krásu a hebkosť nositeľových nôh. Tvár opíšem pozdejšie, tá bola najpodstatnejšia a snažím sa udržať vás pri čítaní tohto braku čo najdlhšie. Tak teda od nôh sa dostávam k trupu, bol to typický kužeľkovitý trup, aký má v 21. storočí pomaly každá žena, ktorá má samu seba úplne na háku. Prsia mala mierne vpadnuté, asi také ako ja keď som bol ešte podvíživený. Ruky, ktoré sa snažili iba pôsobiť ako ruky (v skutočnosti to boli iba kosti nalakované na čierno), boli na koncoh zakončené dlaňami a prstami. Jedna z rúk sa končila malým uzlíkom, u normálneho človeka by ste to možno nazvali päsťou. V pästi si držala cigánočka poskrúcanú handru, napustenú bohvieakým svinstvom, ktoré do seba v pravidelných intervaloch vdychovala. Tvár mala prepadnutú, lícne kosti výrazné, tak isto aj čeľusti. Jej oči boli plné prázdnoty, ale takej prázdnoty, ktorá sa nedá opísať. Bola to prázdnota, ktorú nemožno vidieť bežne na ľuďoch, skôr tá, ktorú má len pár feťákov, čo sa dokážu tešiť z maličkostí. Prichytil som sa pri tom ako stojím na mieste a vyjavene na ňu zízam. Doslova som zízal, viem to, cítil som to. Aj vy by ste to robili, keby ste sa ocitli na mojom mieste. Po každom nádychu sa pozrela na hor do neba, akoby vzývala všetkých anjelov, najmä svojho strážneho, a prosila ich, nech si ju vezmú zo sebou. Vždy keď ich takýmto spôsobom vzývala, usmiala sa takým úprimným úsmevom, až sa mi zakaždým rozbúchalo srdce a hneď som znervóznel. Ten pohľad som nezniesol, bol som až príliš rozpoložený z môjho sedenia u psychiatra a navyše tá cigánka bola až príliš krásna, aby sa ten pohľad dal ďalej znášať. Nemyslím výzor, ten bol hnusnejší ako psie hovno, zmoknuté na chodníku. Myslím tú radosť, čo z nej vyžarovala vždy keď sa pozrela hore, alebo ten tupý, prázdny pohľad a úsmev, ktorým samú seba obdarovávala.
Nedalo mi to nenapísať to sem, totižto aj ona bola akýsi génius, čo sa dokáže tešiť z maličkostí, ako sú obyčajné kusy látky, napustené svinstvom, ktoré chtiac či nechtiac, zničí všetko čo máme v lebkách. Krása v špine, menšie zlo vo väčšom - tí čo ho vidia majú spásu na dosah. Nemyslím tú duchovnú, myslím tú, ktorá človek dosiahne vtedy, keď sa vyrovná sám so sebou. Darmo, nech je svet hnusný, nech sa v ňom deje čo chce, vždy tu budú bla-pardon, géniovia, ktorí tú krásu vždy budú vidieť, či už s pomocou, alebo bez nej.
Ja ako začínajúci génius idem ležať ďalej, idem sa ďalej rozprávať sám so sebou, nadávať na svoju bolesť. Dlho mi to však nevydrží, lebo o chvíľu mi vtrhne do izby ženská a začne po mne hučať: "Uprac si tu, pozri aký tu máš bordel! Nič nerobíš, iba vylihuješ a čítaš! Si kus lenivej ľudskej špiny!" a podobne.
"Dobre," odpoviem s kľudným hlasom a aj tak to nespravím.Veď na čo aj, však som génius. Akurát mojou radosťou sú tí geniálnejší než ja sám, tá pravá spodina.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár