Klamem - vidím tam tmu a nič iné. Akurát, keď ich zavriem, ešte viac ma bolí hlava a preto neviem vôbec zaspať. Zožiera ma nenávisť, nenávisť, nenávisť.
Nenávidím samého seba kvôli tým všetkým veciam ktoré som napáchal a napáchať sa ešte chystám. Prečo ma skoro vôbec nemrzí to že niekomu ubližujem práve vtedy keď sa to deje, ale začne ma to mrzieť až potom? Prečo som napáchal toľko podlostí a dúfal, že keď poviem pravdu, vykúpi ma? Ja sa ešte stále mám čo učiť.
Na druhú stranu, aspoň začínam chápať že ako spisovateľ sa neuživím, ale ja vlastne ani nechcem byť bohatý. Stačilo by mi len, mať peniaze na jedlo, pitie a benzín do môjho auta. Mať rodinu nie je dobrý nápad, toho plánu som sa pred nedávnom vzdal. Nejedná sa o to, že by som bol mladý, skôr o to, že v tomto svete je to skôr samovražda ako radosť. Stal by sa zo mňa presne taký človek, akým nechcem byť - opičiak, pohltený konzumom, ktorý potrebuje zarobiť peniaze, aby sa jeho dieťa, alebo deti a manželka, mali čo najlepšie a na seba popri tom, nemá čas. To nie, to mi netreba. Nechcem priniesť na tento svet ďalšieho človeka, ktorý bude ako ja. Nechcem sa kvôli takému niekomu obetovať.
Keď som mal 16 rokov a prišiel som domov z internátu, stretol som sa s vtedajšou láskou. Bolo nám krásne, akurát som sa jej však priznal s neverou. V okamžiku ten deň sčernel. Boli sme spolu v jednej kaviarni, bola tam aj jej kamarátka a moja polovička ma úplne ignorovala. Hovoril som jej "milujem ťa," no ona akoby to vôbec nepočula. Bála sa, povedať mi to naspäť. Je to pekelný pocit, keď zistíte, že pery ktoré boli vaše, patrili na chvíľu aj niekomu inému. Ja som to nevydržal a pobral som sa domov. Skoro bez slova som sa postavil a odišiel. Trielil som rovno domov, mal som slzy v očiach a hnev vo mne rástol. Nastala panika a ja som netušil, čo mám spraviť, aby som sa vykúpil. Nič nebolo dosť dobré, vzdával som sa a opúšťal. Na ľutovanie sa, nebol čas a po čase by mi prišlo zo seba samého zle. Prišiel som domov, kde bolo prázdno. Otec bol preč, matka tiež. Prišli o dve hodiny, čo dokonale stačilo na skutok, ktorý som sa chystal vykonať.
Zavolal som polovičke, že ju nesmierne milujem, nech sa na mňa nehnevá a že nech mi už nevolá. Vypol som telefón, šiel do kuchyne a vzal nôž. Dal som si ruku pod umývadlo a pustil na ňu ľadovú vodu, nech mi ju trocha umŕtvi. Pokúsil som si zarezať do zápästia, ale nôž bol tupý. Zišiel som znova do kuchyne a vzal dva ďalšie nože, len tak pre istotu. Druhý bol tupý a tretí tiež, no už som na to nemal nervy a začal som si ním, doslova, píliť do ruky. Keď som sa dostal k tepne, špičkou noža som si ju prederavil a viedol rez ďalej. Pustil som horúcu vodu, nech sa mi krv nezrazí a tečie ďalej. Nože som nechal v zakrvavenom umývadle a behom, aby som nenechal bordel po chodbe, som sa vybral do svojej izby. Sadol som na postel a spustil ruku k členkom, nech to proste tečie.
Bol to skvelý pocit, niekto mi povedal že to bolo kvôli endorfínom čo sa vtedy vraj uvolnili z môjho tela - neviem. Cítil som, ako mi po dlani steká vlastná krv. Dlaň som mal ľadovú a krv bola horúca. Cítil som, ako sa mi na konci malíčka zbiera na kvapku a ako sa chystá odpadnúť dole. Bola horúca ako každý jeden bozk, ktorý dáte pred tým ako sa idete milovať. Cítil som, ako si postupne odpúšťam všetky hriechy, ktoré som kedy voči komu urobil. Na podlahe bola mláka mojej krvi, na stene malé kvapôčky, ktoré sa vytvorili keď mi praskla malá žilka a ostriekala stenu. Mláka bola obrovská a ja som strácal sebavedomie. Prebrali ma len facky mojej matky, ktorá sa vrátila o trochu skôr a našla ma v bezvedomí, polomŕtveho na mojej posteli. Ten pohľad neprajem nikomu. V jej očiach nebola bolesť, sklamanie, alebo niečo také, čoho sa normálne bojíme. Bolo tam zúfalstvo, beznádej. Vidieť niečo také v očiach matky, je ten najhorší zážitok, aký kedy kto môže zažiť.
Obviazala mi ruku obrusom, zavolala otca a záchranku. Keď ma naložili do záchranky, bol som už viac-menej pri zmysloch a dokázal som komunikovať. Bol som však stále trocha mimo, lebo mi pichli lieky na ukľudnenie a preto som začal flirtovať s lekárkou. Pozval som ju na kávu a prisahám, keby som si pamätal jej tvár a meno, našiel by som ju a šiel s ňou na tú kávu. Po tom ako ma zašili, šiel som na psychiatriu do RS, kde mi stanovili diagnózu stredne ťažkej depresie, ktorou vraj trpím dodnes, teda ešte stále mi ju píšu do papierov vždy po tom, ako navštívim psychiatričku. Je to iná psychiatrička a tie papiere o mojom pokuse o samovraždu nevidela, lebo naši ich zo zdravotného záznamu vybrali, tak na tej stredne ťažke depresii asi niečo bude. Ďalej ten skutok označili za skratový a tak som z toho vyšiel bez väčšej ujmy. Pichli mi injekciu s nejakým liekom na ukľudnenie a potom som zaspal.
Prebudil som sa na ďalší deň a dúfal, že to čo sa stalo, bol len sen. Nebol, hanbil som sa za seba a uvedomoval som si, ako veľmi som ublížil ľuďom, ktorým na mne záležalo. Preto som nikomu nechcel povedať prečo som to spravil a do teraz to nik nevie, okrem mojich najbližších.
Môj otec mojej vtedajšej láske doteraz neodpustil, myslel, že to kvôli nej som si siahol na život. Chudák, keby tak mal pravdu.
Nuž a preto sa vás priatelia pýtam - Čo vidíte, keď zavriete oči? Ja tam už nečakám sny, nočné mory, erotické predstavy po ktorých sa budím s rannou erekciou. Nič z tohto tam už dávno nevidím. Vidím tam len tmu, čistejšiu ako čokoľvek iné na svete a taký chcem byť aj ja. Čistý, bez lží a pretvárok, zbytočných omáčok a masiek. Nechcem veriť v ľudí, že sa zmenia a začnú si vážiť iných viac ako samých seba. Nehovorím o sebe, že som dobrý, to nie. Hovorím len, že keby som bol horší, žije sa mi ľahšie a chcieť byť horší, to je odvážne a trúfalé. Musíte mať skutočne jasno, aby ste sa tak rozhodli. Nechcem nenávidieť, ani nikomu ublížiť. Chcem len žiť tak, aby som našiel to čo všetci hľadáme, a čo je to čo všetci hľadáme? To vieme len my sami.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár