Odpoveď je keď tam, kde jej ju zašepkám do ucha. Urobím to všade. Podídem k nej, zahľadím sa jej do očí, pohladím jej líce, pobozkám ju a poviem: "Milujem ťa" a ona mi povie, "milujem ťa" a ja viem, že sa budeme milovať naveky. V tej chvíli tomu verím. O pár minút na to sa pristihnem ako driemem, z nosa mi visí sopeľ, tečú mi po brade sliny. Utriem si ich, kým ma nik nevidí a znova som neodolateľný. Prebudím ju a začneme dialóg.
"Milujem ťa, si krásna keď spíš."
"Ale netrep zlato!"
Vždy ma nasere, keď odignoruje moje "milujem ťa", no napriek tomu pokračujem, "Prosím ťa, nikdy ma nenechaj, netušíš čo pre mňa znamenáš."
Jej oči sa mi smejú, smejú sa môjmu bláznovstu, smejú sa mojej odvahe púšťať také ťažké slová do éteru. Vzduch medzi nami sa naplní aurou, naše duše sa zviažu ako naše telá keď sa milujeme. Teraz sa jej očiam vysmievam ja.
"Opri sa bejb, pospi si kým prídeme domov," navrhol som s láskyplným úsmevom.
"Nie," stručne odpovedala, nemá význam bojovať.
Položím si ruku za jej hlavu, jemne sa jej začnem hrať s vlasmi a o pár chvíľ je tuhá. Boh žehnaj takémuto pohľadu - ona leží, sladko spí. Jemne jej kmitajú mihálnice do rytmu v ktorom sa jej premietajú sny na vnútornej strane viečok. Pleť má matnú, neodolatelne hebkú. Vlasy strapaté, neupravené, ale krásne tak aké ich dokáže mať len ona. Svieti za ňou svetlo, tak vidím každý jeden, ktorý odstáva. Cítim jej vôňu, voňavka jej z krku ešte nevyprchala. Mieša sa s vôňou vlasov a mne motá hlavu. Alebo je to láska, neviem, je to jedno.
Pri šťastí dorážame do cieľa včas. Náročný deň sa odzrkadľuje na mojej a jej tvári, naše prsty sú však plné života a tak sa nimi jemne hladíme ako sa držíme za ruky. Jej palec hladí môj ukazovák, môj palec hladí jej ukazovák. Znova to čaro. Stojíme pod lampou, mesto nás vhltlo. Cítim pohľady podzemných ľudí na svojom chrbte, pomätencov čo ušli z debildomov, cítim smrad lacného ovocného vína z neďalekého kríku v ktorom leží skrútený chlap, nápadne sa podobajúci na mňa po 50 rokoch. Usmejem sa, moja a jej láska má divákov, cennejších divákov ako malo ktorékoľvek vystúpenie na svete. Máme za divákov ľudí, ktorí sa do divadla či do kina nikdy nedostanú, my máme fajnšmekrov. Svetlá auta na ktorom prišiel jej otec nás oslepia a ja sa spamätávam na to, ako naňho kričí nech ich vypne. Vypína ich. Jej oči sú ešte stále privreté, zobúdzajú sa do novonarodenej tmy, mätú moje zmysly.
Idem spať, tento papier už sladší nebude.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár