A viete čo je vtipné? Mňa to vôbec nesere. sedel som v altánku, taký malý altánok, ktorý máme v parku, a z nićoho nič som začal rozmýšľať, kde ho, kurva, vyfajčila. Či na tom mieste, kde som teraz, či na tom mieste, kde zvykneme sedávať, či na tom mieste, ktorým som práve prešiel, či na tom mieste, kde ma bozkávala, alebo tam, kde ten starý dedko zbiera púpavu pre zajace. Nechutné, hej, choré, hej. A však, mne to príde úplne normálne. Pre mňa je všetko normálne. Pre mňa je normálne, rozmýšľať nad tým, že ktorý bozk je krajší - či môj, či jeho, že ktorý dotyk sa jej páči viac - či môj, či jeho. Tiež som porobil pár hlúpostí, tiež som sa choro zamiloval, tiež som sa choro poddal pudom a jebal jedna radosť a potom sa s tým naučil žiť a znášať to, a chvíľami, som na to aj hrdý. Zožiera ma však, že ona mi tvrdí, že ju to, čo spravila, mrzí tiež, ale ja jej neverím. Bolí ma, keď s tým dokáže žiť tak ako ja s tými svojími hriechmi. Bolí ma, keď vidím ako sa pri milovaní tvári a ja si pomyslím, tvárila sa tak isto aj pri nich, bozkávala ich tak isto ako aj mňa? Hovorila im to isté, čo aj mne? Nechutné, vtedy mi je zle, teraz nepreháňam. Ja sa asi nikdy nezmierim s tým, čo porobila ona a že ja som porobil to isté, ale vnímam ju ako väčšie zlo, ako ja sám. Som zlý, priznám si to a poviem to aj celému svetu. Jebal som za mestským úradom s najväčšou štetkou v meste a mňa sere to, že ona jedného vyfajčila v parku a že s ním predtým jebala na opitú hlavu len tak, z chuti. Som chorý, veľmi chorý. A aj sa liečim, ale akosi mi to nepomáha. Mojou chybou je to, že sa neviem zmieriť s tým čo bolo, s tým čo som spravil ja a s tým, čo spravil niekto koho milujem. A viem, že sa to so mnou bude ťahať do konca života, ba aj potom. Možno sa príliš milujem a preto si nepriznám, že som väčšia sviňa, čo by mi snáď aj pomohlo zmieriť sa s tým všetkým. Mám o sebe príliš vysokú mienku. No na obhajobu vám poviem: Miloval som jedno dievča, krásne ani sen. Ublížil som jej tak, ako to len chlapec dokáže a zlomil jej srdce. Tri krát. Na tretí krát ma poslala k vode a tak to malo aj ostať. Aj som sa podrezal, aj som prelial potoky sĺz, aj som jej bozkával nohy a odprosoval ju, ale ona ma odmietla. Spravila dobre, ja na jej mieste, pošlem sa k vode už po prvom raze. Predstavte si však, ona, keď prišla za mnou na školu, dala sa so mnou znova dokopy a povedala, že ma ešte stále miluje. So mnou to otriaslo a rozreval som sa. Bol to dokonalý pocit, nikdy naň nezabudnem. A tak sme sa teda dali znova dokopy, no po nejakom čase som sa dozvedel, ako si predstavila, keď sa so mnou milovala, iného. Zhnusila sa mi, ale nedával som to najavo a stále som jej ležal pri nohách, lebo som sa tej druhej šance držal ako kliešť. Strašne som si vážil to, že si so mnou znova začala a aj som vedel, že si to jednoducho zaslúžim. Jej mama mi však raz zavolala a povedala že prestupuje. Pre mňa to bol šok, lebo ja som o ničom nemala ani poňatia. Tak som zavolal svojim rodičom a povedal im, že chcem prestúpiť tiež, že ma to tam nebaví a že tam nemám priateľov (bola to kokotina, mal som tam priateľov viac ako si dokážete predstaviť a tie priateľstvá boli skutočne silné). Tak teda, vybavil sa prestup a prestúpil som s ňou. Ona mi dokonca, ešte robila cirkus za to, že nechce byť so mnou na jednej škole, v jednej triede. Totižto, voľný bol len prvý ročník a ja som prestupoval z druháku, je o rok mladšia. A tak som šiel na inú školu, lebo ona si to tak priala. Predsa však, mala iného, čo som sa dozvedel asi mesiac, či dva po tom, ako som prestúpil. Poslal som ju do najväčších pekiel a povedal jej, nech skape. Do teraz si to vyčítam, lebo ja sám si za to môžem. A teraz, mám dievča, ktoré mala tisícka chlapcov a predstavujem si to, ako s každým jedným s ktorým sa bavím, niečo mala. Je to moje prekliatie, vidieť takéto veci. Sám seba utápam v žiali, no pritom na to nemám najmänšie právo a ani silu. Najšťastnejší však som, keď je so mnou a pri mne, aj keď neraz myslím na to, že takto isto ju objímal hen ten, alebo tam ten. Že tak isto ju bozkávali a držali už mnohí predo mnou.
Ja som nikdy nemal mnoho dievčat, no keď som nejaké dostal, zničilo to moje malé sebavedomie a táto "nezmierenosť s minulosťou - či mojou, či jej. Nechcem dopustiť, aby sa to aj teraz nejako prejavovalo, tak to jendoducho dusím v sebe. A však, zožiera ma to. A som rád, lebo si to zaslúžim. Nie preto, že by sa mi páčila tá bolesť, skôr preto, lebo je to jednoducho spravodlivé. To, že som sa dva krát podrezal, mi nepomohlo. Chvíľu mi bolo dobre, lebo som mal v krvi endorfíny, no potom to vyprchalo a jediné čo mi so sebou samým pomáha, sú lieky na ukľudnenie a antidepresíva. Žijem s tým, že som zlý a že si to neviem priznať a že si to všetko o sebe uvedomujem. Vidíte ako sa to všetko bije? Nie raz som sa pristihol pri tom, ako držím v ruke fľašu vína a len rozmýšľam nad tým všetkým zlým čo bolo. To dobré nevidím. Ako môžem vidieť to dobré, keď si privolávam len to zlé? Som predurčený na zánik, skôr či neskôr zaniknem a neostane tu po mne nič, len pár zaslzavených očí, pár poviedok a úvah, ktoré aj tak nikdy nikto neuverejní, lebo sa nimi neviem presadiť, lebo ich kvalita nie je dostačujúca.
Jedno leto som trávil len pitím a húlením trávy. Nepreháňam, keď poviem, že celé dva mesiace prázdnin som len húlil a pil a olizoval sa s každou ktorá prišla. Snažil som sa čo najviac oddialiť svojmu ja, sebe skutočnému. Dostojevského zločin a trest ma presvedčil, že vražda z nevyhnutnosti je správna a tie to moje "psychostavy" ma zas presvedčili o tom, že minulosť nás formuja viac ako si pripustíme a že naše chyby tu s nami budú naveky a vždy nás budú zožierať. A ak vás nezožierajú a viete s nimi žiť, máte len šťastie a obdivujem vás - chcem byť rovnaký hajzel ako ste vy.
Táto noc, prežitá len o víne a cigaretách, ma donútila zamyslieť sa nad samým sebou a nad tým, čo kurva, treba zmeniť. A tak som sa rozhodol. Nezmením ani hovno, lebo to proste nedokážem. Jedine však nebudem opakovať svoje chyby a nebudem robiť to, čo mne samému vadí, keď to dakto robí.
"Pijem preto, lebo milujem extázu svojej mysle," niečo v tom zmysle povedal Kerouac. Mal pravdu. Ja však nechcem skončiť ako on, aj keď, byť taký slávny a geniálny spistovateľ ako on je mojím snom. O čom to vlastne píšem? O tom, ako sa bojím, že ma moja jediná podvedie, o tom ako sa bojím, že ju stratím, o tom čo chcem byť, o tom ako som trávil dnešok, o tom aký pojebaný blázon som? Hovno, píšem o tom, že už musím ísť spať a že tieto nezmysly čo som sem dal, nemajú žiadny zmysel, lebo je jedna hodina ráno a ja som unavený. Tak sa za mňa, prosím modlite a modlite sa aj za všetkých ostatných v mojom živote, lebo ja im iné než melanchóliu strach nedám. Ak neveríte, aj tak sa modlite. Proste Boha o odpustenie a svätého Petra o to, nech vás pustí do neba. Ale určite sa tam dostanete, nie je sa čoho báť. Kam inam ak nie do neba? V pekle predsa žijete a vy sami ste diablami, tak isto ako aj ja. Dobrú noc priatelia, či ráno? Každopádne ďakujem, že ste si to prečítali a že máte aký - taký náhľad do mojej duše a do toho, ako choro rozmýšľam. Zhorte v pekle, nenávidím vás a chcem byť sám, aspoň dnes/zajtra. Mám vás rád, priatelia.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár