Bol som na pohrebe

Radosť. Neviem prečo a kam tým smerovala drahá zosnulá, azda len tam, kde ja sa nikdy nedostanem.

Umrela a bol pohreb. Prišli naň veľké hlavy môjho malého mesta, ktoré už tak celkom mojím nie je. Bol to pekný obrad, krátky a práve to mu pridávalo na kráse - pohreby nemám rád, azda len kary, dobre sa tam najem. Samozrejme so smútkom v očiach.

Mali sme aj hudbu a zosnulá by sa určite potešila, že smutná chvíľa stratila malú trochu vážnosti a smútku, keď DJ kostolník začal spievať zo spevníka, piesne k zármutku patriace, no hlasom, ktorý ak zosnulá mŕtvou náhodou nebola predtým, tak potom už určite hej.

Áno - ubrániť sa smiechu, bolo výzvou pre nejedného trúchliaceho. Totiž keď začala Ave Maria, ateisti sa stali veriacimi a začali sa modliť, aby toto zaspievať, radšej nikdy neskúšal. A keďže Boh je milosrdný a odpúšťa, kostolník Ave Mariu nespieval a trúchliaci mohli ďalej trúchliť s úsmevom na tvári.

Ja by som trúchlil tiež, no bolel ma chrbát a telo mi zmietala zákerná choroba, akési nachladnutie, sopeľ v nose a boľavé hrdlo. A tak z pohrebu pre mňa bola len ďalšia výzva, výzva prežiť. Bolo tam živo.

Nechcem sa však dotknúť nikoho, kto nemá nadhľad, kto si veci berie osobne a nedokáže sa povzniesť nad zlé veci, k životu patriace. Nesmrteľný nie je nik a ak si to niekto myslí, tak len ja, lebo ja nesmrteľný som. Dva krát som umrel a nespočetne veľa krát mal polámané hnáty a stále som tu. Živý, zdravý s cigaretou v papuli a vínom v žalúdku. Spokojný a vysmiaty, hlúpy ako vy, múdry ako vy a nikdy nie iný ako vy.

 Skutočný príbeh

9 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu