A čo ten úsmev, ktorý sa mení na slzy každým lúčením, lebo zbohom je rovnako pichľavé ako suchý kaktus na okne mojej izby? Nuž ten nie je večný, tak ako nie je večná radosť či smútok. Darmo človek čaká nový asfalt na vyšľapanej ceste, ten tam bude, len ak ho tam vyleje sám.
Potom je tu ešte sen. Sen, ktorý sa zdá byť taký reálny a je tak zlý, že keď sa ráno zobudíš, praská ti srdce strachom a bolesťou, dokonca sa možno aj trochu nenávidíš. Celý deň potom cítiš hnev a strach a neveríš ničomu (paradox) čo je reálne.
V tom sú známky radosti (nie tvojej, alebo mojej) zo slov "zbohom," ktoré však vo voľnom preklade znamenajú "ešte nechoď" (nie ja).
Sú v tom však aj stopy smútku, dobrého smútku, smútku ktorý poznáš, lebo si tiež len človekom ako každý, možno len trocha iný, no aj tak je to smútok, ktorý pozná každý, no zvláda len málokto. Je to nedôvera v to, že prekliate dvere budú raz navždy zatvorené. Tie dvere, ktoré sa privreli už x-krát a x-krát sa znova otvorili dokorán.
Ak vieš čo čakať, prečo stále čakáš? Lebo dúfaš, lebo máš nádej, lebo si hlúpejší ako si myslíš, lebo sa nazdávaš, že vieš zniesť sklamanie.
Si dvere do miestnosti, oproti teba sú ďalšie dvere. Aj ty aj ony sú dokorán a v miestnosti je prievan. Nechoď do miestnosti v ktorej je prievan, iba ťa tam rozbolí hlava.
Skutočný príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár