Spomínam na cestu o ktorej som sníval, nekonečnom spoznávaní toho, čo ešte nepoznám. Svet ma čakal a listy na mojom papieri boli prázdne.
Moje listy sú už teraz zaplnené, aj keď nie tak celkom tým, na čo boli pôvodne určené. Chcem cestovať, no oči ktoré milujem, och, bojím sa. Nechať všetko tak a pobrať sa, aj keď nie sám a oči ktoré milujem tu ostanú, zavrú sa a mňa viac vidieť nebudú. No ono to volá, volá do neznáma. Nesedieť na zadku a priberať, jesť a milovať. Lámať srdce, to sa dá aj v pohybe, bez čakania.
Lacné výkriky do povetria,
odfúknute povetrím do závetria a tam zahrabané pod prach výčitiek a obetí, ktoré láska prináša, zabudnuté a predsa stále tu. Medzi odpustenia, ktoré nás dusia a iných oslobodzujú, skrytá nenávisť sa lacné "milujem".
Blázon, nekonečný blázon, ktorý čaká a hovorí o slobode, zatiaľ čo si ju sám odopiera. Zmena nikdy nenastane, nenastane, lebo sa jej bojím. Bojím sa miznúcich očí v diaľke, ktoré viem že čakať nebudú. Priateľstiev, tých čo prídu a hneď zmiznú. Samoty, ktorá je stále so mnou, no len vtedy, keď necestujem.
Chýba mi zvuk koľají, grcanie v autobusoch, chodenie po štrkových cestách, prach v papuli a nostalgia detstva, domova a rodičov, prirodzený smútok za domovom a predsa domov všade vôkol. Chýba mi sloboda.
A láska? Láska je krásny diamant, voňavý a sladký, no ťažký, priťažký na to, niekam sa pohnúť. To pravá láska ide s tebou.
Opúšťam sny v tomto horúčkovom delíriu, som zmätený a neviem kto a čí som. Choroba mi zahatila myseľ, je skúškové a ja nič nerobím a nič neviem.
Pardon.
Skutočný príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár