"Som skutočný. Nechaj ma, ozvi sa, až keď budem tvojím snom," odpovedal ešte menej známy.
Radosť zo života vyprchala z jeho žíl, už neveril v radosť obyčajných dní a stále čakal na niečo výnimočné, lebo bežný život ho nudil. Keď odbil neznámu, spravil to bez rozmýšľania, automaticky, presne tak, ako odbíjal všetky ostatné, pre ktoré on bol výnimočný. Neznámych poznal dosť, preto ho to nikdy nemrzelo. Život žil spôsobom, aký si nikdy nemohol dovoliť. Na mieste obyčajného čašníka bol pomaly desiaty rok a šanca na postup sa strácala každým novým dňom. No jemu to nevadilo, chcel len mať čo jesť, prachy na činži a nejaké to víno s cigaretami. Nebol náročný a práve to na ňom priťahovalo ľudí. Vždy po práci, keď šiel cez mestský park, pristavil sa pri každom bezdomovcovi ktorého stretol, ponúkol ho cigaretou a rozprával sa s ním. V práci končil o piatej a takýmto tempom sa domov dostával až okolo desiatej. Oni boli jediné bytosti z ríše ľudí, s ktorými sa dokázal rozprávať. Ich životy boli inšpirácou pre jeho vlastný - tak ako oni nemali domov, on nemal kam zložiť srdce. Zvykol si na to.
Tento deň bol ako každý iný. Keď neznámu odmietol, vybral sa do spomínaného parku na cestu domov. Cítil, ako sa jej nevinné oči zarývajú do jeho zhrbeného tela. Nevedel čo sa deje, prinútilo ho to otočiť sa. Neznáma naňho hľadela pohľadom, ktorý hovoril primálo na to, aby z neho niečo pochopil. Tušil však, že táto ho len tak odísť nenechá, napodiv ani odísť nechcel a práve to bolo jej čarom, tou tajnou zbraňou. Jej záhada bola pre jeho srdce príťažlivá, mal pocit, že preň konečne našiel domov a toto, drahý čitateľ, sa udialo v priebehu pár sekúnd.
"Dievča, prečo na mňa tak pozeráš," spýtal sa jej menej známy, keď k nej podišiel."
"Vadí?"
"Vadí."
"No, tak sa s tým nauč žiť drahý, ja sa budem pozerať kam chcem."
"Nebojíš sa ma provokovať? Čo ak som jedným z tých, ktorí nemajú problém udrieť ženu, čo ak nie som staromódny?"
"Nie, ty si gentleman. Nik ma neodmietol tak krásne ako ty."
"Pozývam ťa na víno."
"Ale, ale. Zrazu ťa zaujímam?"
"Zaujímaš."
"Si priamy, tebe nechýba sebavedomie, že?"
"Mýliš si sebavedomie s istotou. Len keď idem na istotu, stúpa mi sebavedomie."
"Tak ja som pre teba istota?"
"Ty si pre mňa neznáma a predsa ťa pozývam na víno."
"Tak fajn, poďme."
Vybrala sa istým krokom smerom k námestiu. Ako keby mu čítala myšlienky, vošla priamo do baru na ktorý on myslel.
"Červené," zakričal na barmanku a zdvihol dva prsty. Ona to pochopila a chvíľu potom už bola pri nich aj s dvoma pohármi vína.
"Ako sa vlastne voláš," spýtal sa jej.
"Simona a čo ty?"
"Roman, rád ťa spoznávam."
"Roman, si prvý koho s takým menom poznám. Odkiaľ si?"
"To nie je podstatné, zajtra tu už nebudem," odpovedal jej s úsmevom.
"Chceš povedať, že odídeš z mesta?"
"Chcem povedať, že zajtra tu už nebudem."
"Takže ty tu nepracuješ?"
"Robím tu presne to, čo si myslíš. Som čašníkom a každý deň po šichte, chodím domov cez park v ktorom sa rozprávam s bezdomovcami. Alebo si si myslela niečo iné?"
"A-a-ako si vedel?"
"Vidím tvoje myšlienky."
"Si blázon, mám z teba strach."
"A nie je strach práve to, čo ženy hľadajú? Nie je práve strach tým, po čom tak túžiš? Mať pri sebe slušného chlapa, z ktorého ide strach?"
"Ja som iná, nepoznáš ma."
"Všetky sú iné, práve to máte spoločné."
"Si blázon, chcem ísť domov."
"Ako veľmi sa ma bojíš?"
"Nie natoľko, aby si ma nemohol ísť odprevadiť."
Neznáma Simona vedela veľmi dobre po čom túži. Roman bol všetkým, čo každá žena potrebovala. Typický "dravec v smokingu", ktorého slová boli odzbrojujúce, ktorého šarm vyzliekal nohavičky a ktorého oči zapaľovali lásku. Zdal sa jej neskutočný, až príliš ju poznal a to ho videla len teraz, prvý krát. Simona mala skľučujúci pocit neistoty. Neistoty, ktorá ju k nemu ťahala a on si toho bol vedomý. Zákerne to zneužíval a vždy keď sa naňho pozrela, usmial sa sebaistým úsmevom "mám ťa v hrsti" a jej sa to páčilo.
"Tak sme tu, dobrú noc, Roman," ešte to ani nedohovorila a Roman ju už tlačil po schodoch k jej bytu. "Ako vie kde bývam?" - preskočilo Simone v mysli, no jeho bozky boli tak vášnivé, že na to v okamihu zabudla.
Keď rozrazil dvere, bezohľadne z nej strhol šaty spolu so spodnou bielizňou. Milovali sa tak, ako sa miloval každý zamilovaný človek. Telá si splietli v jedno, tešili sa potichu a rozprávali sa vzdychmi. Milovali sa s otvorenými očami, chceli na seba vidieť, nič neukáže rozkoš, tú pravú rozkoš, tak ako oči. A v ich očiach jej bolo dosť. Keď sa domilovali, zaspali pri sebe nahí...
Keď sa Simona ráno prebudila, byt vyzeral akosi inak. Nijaké známky po včerajšej noci, dokonca aj posteľ bola rozbŕľaná len na jej strane. Otočila hlavu na druhú stranu a vtedy jej svitlo, čo sa stalo. Fľaša vína a lieky na spánok. S úsmevom na tvári po minulej, síce imaginárnej, no aj tak krásnej noci si povedala: "Tak predsa si sa tam dostal, ach Roman, predsa len si mojím snom."
Skutočný príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár