Dvaja

Priateľ a ja sme jedného zamračeného dňa išli do budovy YMCY, kde sme mali prenajatú skúšobňu. Mal som byť spevák, on gitarista. On gitaristom aj naozaj bol, len ja som mal od speváka ďaleko. Spievať som vedel, ale aj to len vtedy, keď ma nik nepočul. Neviem prečo.

Skúšobňa bola náš azyl, piatkový paradajs, kde sme si nosili dievky, púšťali si hudbu z priateľovho comba Marshall, popíjali víno, "fetovali" ľahké drogy. Priateľ tam zvykol aj prespávať, ja záškoláčiť a niekedy sa to spájalo v jedno.

Zamračený deň, lúče cez mraky nám osvetľovali smutné kroky, smutné hlásky ktoré nám vychádzali z úst, slová, ktorými sme si hovorili - "už stačí, zajtra ideme do školy, budú zjeby" - a takto to šlo každý deň až do piatku a cez víkend sme znova zabudli, do ktorej školy to máme ísť. Pondelok bol znova rovnaký, utorok tiež, rovnako aj streda, štvrtok a piatok. Ale nám to nevadilo.

Keď bol ten zamračený deň, prúserov sme už mali toľko, že k smiechu by nám naozaj pomohla už len amnestia od pani riaditeľky, lebo vymeškaných hodín bolo naozaj priveľa. Snažili sme sa, v tom našom paradajz, vymyslieť spôsob, ako si zdvihnúť náladu.

Desiaty z domu boli ešte čerstvé, naše hlavy horúce a tak sme dostali nápad, spraviť piknik. Taký urbanistický, pred domom kultúry, na zámkovej dlažbe, na mininámestí, ktoré máme v našom malom meste. V skúšobni bola deka, tá deka bola károvaná, pripravená na použitie. Pobalili sme si vaky, dali do nich desiaty a vybrali sa pred spomínanú budovu, na tú špinavú zámkovú dlažbu. Rozložili deku, desiatu a vybrali knihy. On "Into the wild" a ja "Dharmových tulákov" a začali sme čítať.

Keď si predstavím tváre okoloidúcich, musím sa zasmiať. Nie je veľa ľudí, ktorí by to pochopili, nie je veľa ľudí, v našom meste určite, ktorí by sa odvážili, chovať sa tak aby im bolo pohodlne. V skúšobni to páchlo plesňami, vlhkosťou a kde - tu nejakým zvratkom, tam sa jednoducho čítať nedá.

Ale v centre mesta, kde je čerstvý vzduch napáchnutý smogom, kde permanentne hučia autá a chodia ľudia, tam je to iné. Má to svoje čaro, nijaké štyri steny, ktoré držia dušu v klietke. Len ja, priateľ, deka a jedlo a dobrá kniha. Kto išiel okolo a videl nás, myslel že sme blázni, alebo len mladí chlapci, ktorí nevedia čo so sebou. Ale priznám sa, som na to hrdý. Lebo ani jeden z tých ľudí by sa neodvážil, zblázniť sa, alebo prestať predstierať, že vie, kam ide.

Môj priateľ a ja,
vtedy bolo nám krásne,
boli sme dvaja.

On odišiel
a ja ostávam,
našiel svoj cieľ,
ja z diaľky mu mávam.

Môj priateľ a ja,
známa zostava,
ostal som sám,
len spomienka mi ostala.

 Skutočný príbeh

9 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu