Vtedy som si hovoril "stojí mi to zato, predierať sa tŕním, bude len moja," ale nikdy mi nemala patriť. Tešil som sa z jej vône, menil jej vodu, no aj tak nevydržala dlhšie než tri dni.
Trúchlil som, pochoval ju medzi ostatné, reku keď ju nemôžem mať ja, tak nikto.
Podobné to bolo vždy, keď som otvoril knihu. Hneď som mal chuť, spáliť ju a nikdy viac už nečítať, ale môj svet začínal miznúť a noci začínali byť bezsenné. Bolo to vtedy, keď mi jediným priateľom bol Kerouac.
Včera som bol von. Opil som sa a usmieval svojím spôsobom. Mal som chuť vraždiť. Bolo mi dobre, cítil som to v krvi. Rum mi zahrieval hrdlo, plamene vášne som však hasil studeným pivom a jasnú myseľ zabíjal spolu so smädom.
Nemám spomienky, len prázdne strany a namiesto krvi atrament. Čo mám napísať? Ako mi horí pod zadkom, svrbia ma päty, alebo ako som sa ráno nestihol vysrať?
Viac ma baví,
opiť sa smútkom
a byť triezvy pri víne.
Mať oči otvorené
a na nahom tele
počítať svoje hriechy.
Skutočný príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár