Na prechádzke s jednou z mojich minulých lások, nás kroky zaviedli do cintorína. Bol večer, temnota pravej slovenskej noci sa stupňovala každým krokom do hlbín toho poľa hnojeného mŕtvolami a my sme len bez strachu, ponorení v našej láske a bozkoch kráčali hlbšie a hlbšie do tmy, hľadajúc svetlo, ktoré nás naveky malo spojiť. Nespojilo, ale to rozoberať nejdem. Po hodine blúdenia, sme obaja začali cítiť, že by sa zišlo trocha si oddýchnuť, načerpať energiu na ďalšie potulky mestom, lenže boli sme v cintoríne, v noci, lavičky boli studené, navyše bol november. Ale budiš, láska je slepá a pri milovaných niekedy aj hlava osprostie. A my s osprostenými hlavami sme sa vybrali na druhý koniec cintorína, začiatok je v tomto prípade pri bráne na Komenského ulici, kde bol plot z drotu a za ním len pole. K tomu plotu vedie taká malá alej z tují, alebo nejakých podobných stromov, a pomedzi ne sú vyšľapané cestičky pomedzi hroby. Všade tma, len my dvaja kráčame spolu, v objatí, svietime si popod nohy mobilmi a ani za Boha nájsť nejakú lavičku na sadnutie. "Kurva, jebali sme sa sem zbytočne" - povedal som zvýšeným hlasom, no moja "Láska" to vôbec nezaregistrovala, lebo z čista-jasna sa pred nami objavila biela lavička, svietiaca ako posledná hviezda nádeje na beznádejne prázdnom, čiernom, nočnom nebi. Tak teda podišli sme k nej, sadli si a začali kontemplovať našu lásku, vyznávali si city, namotávali sa slovkami, hádali sa, že ktorý z nás je viac zaláskovaný a riešili rôzne podobné veci, ktoré spriaznené duše väčšinou riešia. No po polhodine nás to prestalo baviť a začali sme sa bozkávať. Nedalo sa prestať, bol to jeden z tích pocitov, keď viete že to čo robíte nie je správne, ale robíte to ďalej preto, lebo v danej chvíli máte pocit, že viac sa váš život dojebať nemôže a že máte právo dopriať si aspoň jednu zasranú chvíľu, keď budete šťastný. Presne tak som to cítil aj ja a myslím, že aj ona - totižto, jej ruka sa z nenazdajky ocitla v mojom rozkroku. "Nevadí mi to, je mi to príjemné, tak čo by som ju mal čo zastavovať..." - prebleslo mi hlavou a veru, že som ju aj nechal tak. Tak teda, bozkávali sme sa ďalej, jej ruka mi tancovala v rozkroku a ja, aby moja "Drahá" neostala nasucho, som sa tiež pustil do práce a začal jej rozopínať poklopec. Nebránila sa. Bol november, noc, zima ako nikdy predtým a my sa v kľude a pokoji ideme milovať na lavičke v cintoríne. Ach, Bože - keby tam vtedy prišla nejaká babka na hrob svojho zosnulého muža a zbadala nás tam, určite by sa zosypala a pole by bolo zas o jednu mŕtvolu živšie. Tak teda, bozkávali sa, manuálne sa uspokojovali, keď som to už nevydržal a strhol jej nohavice až ku členkom, svoje nohavice som tiež nejako nemotorne, s pomocou všetkých mojich strážnych anjelov, jednou rukou zhrnul dole a nechal sa unášať vibráciami našich tiel. Boli sme nebo a zem, boli sme láska a nenávisť, boli sme ja a ona a ostaný svet neexistoval. Keď som jej pod tričkom začal hladiť jemný, úzky trup svojimi ľadovými rukami, cítil som ako ňou prebehla husia koža a ako sa celá zachvela. Každú polminútu sme sa pobozkali, každú sekundu sme sa k sebe viac a viac natlačili a objali sa a do uší si šepkali sladké "MILUJEM ŤA" takým hlasom, ako to vedia len zamilovaní. "Ach, táto chvíľa - nech nám trvá večne." - poprosil som svojho anjela, no čo Boh nechcel, anjel sa na mňa vysral a tak po trištvrte hodine sme sa oddelili a naše bezbožné, choré orgie v cintoríne na bielej lavičke skončili.
Krása ako som necítil žiaden strach, nič. Len Jej teplý, chvejúci sa dych toho na svojom krku, vášen v každom dotyku a lásku tak čistú a tak naivnú, ako to len moja hlúposť dovolila. Obliekli sme sa, pobozkali, chytili sa za ruky a začali kráčať ku bráne - východu z tohto nebezkého, našou láskou pokrsteného miesta, miesta kde sa naozaj dejú zázraky.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár