Je uzmierený so svetovými problémami, slzami matiek čo prišli o synov i s úsmevmi synov čo majú matky dve, z toho jedna je otcom. Jeho život, točí sa len okolo mlieka čo vydojí z kravy v maštali a okolo domácej slaniny zo samošky tam neďaleko, na skok cez cestu.
Ako každý, i on miloval, no keď uvidel čoho ženské v jeho mladosti boli schopné, prestal snívať a začal ich brať ako rovnocenné. Víly z jeho snov vymreli, alebo zostúpili na zem a zmenili sa v krásne, ale diabolské stvorenia, ktoré neskrotí bič či sladké slovo, len peniaze. A tie on nikdy nemal, tie ho nikdy nezaujímali.
Zistil, že človek musí trochu nenávidieť, aby mohol milovať a to sa mu zdalo nenormálne. Skúšal sa o tom porozprávať s červeným priateľom zo sklenenej fľaše, no všetko na čo prišiel, na druhý deň ráno zabudol. Naučil sa žiť s tým, že všetko čo vie, vlastne nevie, vedieť nechce.
Ba raz, keď už bol zúfalý, preťal si zápästie, reku načo byť nepochopený vo svete ktorý sám seba nechápe. Ale to nebola cesta a osud chcel, aby nôž bol tupý a tak sa tepny nedorezal. Našiel však spôsob, ako dať svetu ešte jednu šancu.
Nasadol do vlaku, a spoza okna v kupé sledoval ľudí, na okamih sa zjavujúcich za oknom, ako bratovraždia pre kúsok zeme, hladné deti, či žiarlivosť. Všetko zapisoval, všetko prepisoval, všetko fotil do svojej biednej pamäte, aby na to mohol zabudnúť. Inak by sa otočil už v Bratislave a dokončil čo začal aj s tupým nožom.
Raz takto uvidel nenápadnú krásku, ktorá to nepreháňala s maľovkami a ktorej oči svietili v tme. Jednoduchá s plavými vlasmi, trochu záhadná, trochu pehatá, s nohami dlhými až po zem. Očarila ho, patrila jeho snom.
No prihovoril sa jej a už vtedy vytušil, že niečo nebude v poriadku.
"Zabi ma," riekol jej žiadostivo.
"Nezabijem, predsa si mi neublížil," odpovedala mu chladným a zároveň horúcim hlasom dávnych predkov, ktorí toho vedeli viac než dali najavo, "No pobozkať ťa môžem."
A ona ho pobozkala. Zabilo ho to, odpálilo rozum i všetky zabudnuté spomienky. Nevedel kto je, bol len strojom bez duše, ktorý nikomu nepatril, len jej. Ba prišiel aj o skutočných priateľov, nikoho nepoznal, len ju. Mal však tušiť, že jej oči nie sú len jeho, rovnako ako aj jej telo. Bola ako hladný pes, ktorý je až kým nie e sýty. Keď sa ho najedla, prestal ju zaujímať, no počase, keď znova dostala chuť na kŕmenie, ukázala mu trochu tej staromódnej jemnosti, ktorá je pre dámu príznačná a on sa zlomil. Takto, už mŕtveho, lámala ho až kým nebolo miesta, ktoré nebolo zjazvené.
Vtedy sa jej zhnusil, prestal jej stačiť, nemal jej čo ponúknuť a tak sa jej jemnosť premenila na niečo tak nechutné, ako je ľudstvo samo. Zmenila sa na ľahkú kurvu, vedomú si svojej krásy, ktorej hlad zatemnil myseľ. Začala túžiť po tom, čo on si kvôli nej odoprel. Po priateľoch, po slobode a pokoji.
Raz, keď spal, zabalila ho do plachty a vyhodila pred dom. Keď sa ráno premrznutý zobudil, myslel že sa mu to len zdá. V obloku na jej izbe, neviali záclony, nesvietili svetlo, kričalo ticho. Bol februrár, no chlad ktorý cítil, šiel z neho. Všetko čoho sa dotkol, začalo zamŕzať a umierať. Skúsil si chytiť tvár, no necítil ju. V odraze na zamrznutej mláke uvidel to, čoho sa obával. Nemal tvár. Ukradla mu ju. Alebo ju zabudol v kupé, tam kde ju uvidel prvý krát?
Skutočný príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár