"Vraj si sa s Ňou vyspal," hovorí jedna dlhoročná kamarátka.
"S ktorou?"
"S tou, ktorá má prsia pod kolenami."
"Ach tak, no neviem, prvý krát to počujem."
"Chceš povedať, že to nie je pravda?"
"Chcem povedať, že ja o tom prvý krát počujem, ale hovorí sa to, ľudia tomu veria, tak to asi pravda bude," neznalému čitateľovi prízvukujem iróniu v tóne, ktorým som to povedal.
"Tak Deny, čo čakáš? Od koľkých rokov nie si panic?"
"Od pätnástich."
"A keď sa vyspíš s polkou mesta, čakáš, že tomu ľudia nebudú veriť?"
"Čakám svetový mier, tiež aj, že ľudia sa budú baviť o veciach, ktoré sa ich týkajú a nie o veciach, ktoré sú zaujímavé."
"Si v Lučenci."
"Poď si zapáliť."
"Idem."
A šla si zapáliť. Ako mi cigareta dohorievala, dážď mi ju pomaly hasil a tak som musel ťahať silnejšie. Padla jedna, padla druhá a môj hnev pomaly vyhasínal a menil sa na ľahostajnosť. Ľahostajnosť voči mestu, dažďu, štetkám, životným láskam ktoré skončili skôr ako život s tak podobne.
No dovolím si povedať, že to mesto milujem. Ľahostajné sú mi akurát intrigy, mesto ako také, Lučenec, je krásne. Mám príhodu, nie jednu, ale táto ma teraz napadla.
Bolo leto, stáli sme pred Delikatesom (zasvätení vedia) a pri pokladni stál jeden z mestských bítnikov - bezdomovec. Rozprával vtipy, bol vtipný. Ja som sa bavil, ja som sa smial, preto keď vyšiel, ponúkol som mu cigaretu. Kupoval si víno, vtedy som nevedel, že prečo. Za cigaretu mi poďakoval, odišiel obďaleč ku svojim "fellow beatniks" a začali popíjať.
Po pár minútach ma zavolal.
"Kamará, dnes mám narodeniny, dal si mi cigaretu, pripi si so mnou."
Mali ste vidieť výrazy mojich kamarátov. Boli znechutení, keď som si z umelohmotnej fľaše dal poriadne dva glgy. Ja som v tom však problém nevidel, človek ako ja alebo ty, mám ho rád. Nestáva sa často, že sa s nimi baví rozmaznaný šrac ako ja, preto som si vážil, že ma ponúkol.
Keď som sa vrátil ku svojim, všetci fujkali, chápal som ich, no to priateľstvo veľmi rýchlo prehodnotil. Obdivujem ľudí, čo majú predsudky, ja by som bez chrbtice chodiť nevedel. Taký človek sa mi zdá viac retardovaný, než mongolské deti s downovým syndrómom, tým aspoň ostala nejaká láska a to viem, moja starká s takými deťmi pracovala v škôlke.
Milujem Lučenec. Milujem park, cintorín, skúšobne a svoj dom. Milujem výstavisko a námestie, milujem zadné sedadlo našej fábie, milujem hajzlíky v staroprameni a slimáku. Milujem miesta, kde sú zvyšky mojich lások. Milujem miesta, kde som s priateľmi pil, spoznával ľudí, miesta, kde som sa rozchádzal. Milujem spomienky, ktoré mám.
Je večer, vonka stále prší. S tou špinou sa odplaví všetko, kvapka dažďa utopí každú jednu slzu, ktorú zo smútku vyroním a jediné čo mi ostane, sú spomienky na moje mesto, na Lučenec. A kvôli spomienkam viem, že ešte stále žijem, píšem, dýcham poéziu a vydychujem prózu. Vďaka Lučencu, Lučencu, ktorý poznám cez deň aj cez noc, Lučencu zbohatlíkov a "sociek", Lučencu na ulici, Lučencu v bare je moje srdce tam, kde patrí. Nie v nohavičkách, tam dávam iné veci, srdce mám na papieri.
Mám ťa rád, musím. Poznám ťa už dvadsať rokov.
Skutočný príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár