Ľudia si preťahujú matky

Do svojej čiapky si odložím ďalších pár snov, ktoré sa mi nestihli snívať,
lebo ďalšiu noc nespím. Netuším, neviem, prečo som ho zabil, zdal sa byť v poriadku, marilo sa mi, že mi nevadí, ba dokonca ho mám rád.

Nuž lož dala lož a dôvera nedala dôveru a tak som dieťa v sebe, určite len nevinnou náhodou, zabil. Oči mám nejak zakalené a nespomínam si, že v čo to mŕtve, teda vtedy živé, verilo. Tej krvi je priveľa, potiahnem si čepeľou po zápästí pravej ruky a uvoľním tým tlak stresu na môj organizmus.

Extáza, pocit mne dobre známy, jemná eufória z bolesti, jemné teplo na dlani po ktorej mi pomaly steká krv. Tak dieťa, zmizlo si asi aj so zdravým rozumom. A či s vernosťou, ktorá sa dá kúpiť len na čiernom trhu, no aj tam si ju dovolí kúpiť málokto. Totiž vernosť je drahá, skoro ako úprimnosť a dôvera. Niekde tam sa ukrýva aj ľudskosť, ale tá je zasypaná haraburdami ako sú pravá láska, úsmev a slzy, vďaka a odpustenie.

K nim nejak spadlo aj dieťa zo mňa. Medzi všetky tie smeti teraz patrí aj tá jediná dobrá vec, ktorá zo mňa robila niekoho, kým som nikdy nechcel byť. Teraz, ako ten, ktorým som byť chcel, stráca sa akýkoľvek cieľ. Už to nie je o tom, naivne pomôcť priateľovi, samozrejme nezištne, rovnako to nie je o tom, byť zaľúbený čisto a nevinne.

Teraz som veľké zviera, mám oči, aj keď nič nevidím, mám ústa, aj keď ma vôbec nepočuť a mám uši, ktorými počúvam len hudbu, ktorá sa mi páči. Rozprávať preto ani nepotrebujem. Dieťa vo mne -existovalo niekedy nejaké?

 Skutočný príbeh

4 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu