Umieral som
prázdny a nemý,
na pláži v jeseni.
Kusy oblečenia -
vyzliekali ma vlny
a nahé telo
na pláži
viac nepatrilo mne.
Vzalo si ho more,
ja sa s ním lúčim,
z útesu naň hľadím
bezmocný
už niekoľko hodín.
Tanec sa zmocnil našich tiel, vášeň plynula našimi telami a každým dotykom sme si ju rozdávali. Ja som miloval ju, ona milovala mňa. Okolo jazdili autá, noc svietila na naše telá a my, v strede cesty, tancovali sme a milovali sa. Nechýbal dážď, pršalo na nás teplo, veď bol júl a noci v júli sú teplé. Tanec a bozky, ako keby sme tam ani neboli my a predsa si nás fotili. Prišlo vyvrcholenie, nekonečný bop nám ešte znel v ušiach, New York nám ponúkol to, čo sme inde nájsť nemohli. Nebyť nekonečne rýchleho plynutia veľkomesta, nezamilujeme sa.
Spánok, vonka prší a mne sa zatvárajú viečka. Naši odišli a som sám doma. Nechýbajú mi, nikdy nebudú. Oči nie a nie sa zavrieť, možno svedomie. Možno žiadne nemám. Možno ani nie som unavený, ale spánok. Tretí deň bez neho, vládzem hrať, vládzem písať, vládzem všetko, len nie spať. Spánok neunesiem, nevládzem, je to vyčerpávajúce, snívať je vyčerpávajúce. S otvorenými očami nesnívam, už to neviem. Nechcem to vedieť. Nechcem aby sa vrátili - chcem byť sám a nespať.
Usmievam sa
pomedzi les
z kvapiek dažďa,
les zasadený v asfalte.
Mladé mača čo sa túla,
dnes stratené, zajtra sa nájde
a ja sa usmievam
pomedzi les z kvapiek.
Natiahnem ruku,
les sa rúca,
mača ušlo
a môj úsmev mizne.
Záchod
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár