Ísť, či neísť do školy?
Chcel som tam ísť, musel som, no únava ktorú som pociťoval bola prisilná. No premohol som ju. To, že som sa v noci začítal do Inferna bol môj problém(nemôžem predsa pre jednu knihu, kašľať na školu).
Seminár zo slovenčiny som ako tak zvládol, oči mi klipkali ako šialené. Cítil som, ako sa mi napínajú viečka pod ťarchou únavy a v duchu som si hovoril "nezaspi, nezaspi ty idiot."
Zaspal som.
Oči mi roztvoril zvonec, koniec seminára nadišiel a moje ranné rozhodnutie sa razom zmenilo.
Postavil som sa, vzal vak a šiel domov. Cestou som natrafil na môjmu srdcu blízku kaviareň. Povedal som si, že sa skúsim vzpružiť kávou, nech zvládnem aspoň tú cestu domov.
Čašníčka v kaviarni bola slovenská brazílčanka s rumunskými koreňmi, no na svoj pôvod až zaujímavo príťažlivá. Mala hnedé oči, ktoré by mali splývať s jej pokožkou, no mala ich práve naopak, výrazné. Tvar tela bol náležitý k jej pôvodu z osady za Lučencom, kde jedla bolo málo, no drog priveľa. Štíhle telo, krátke tenké boky s výraznými stehnami patrili odjakživa k tejto "utláčanej rase". Vlasy začesané do konského chvosta jej ladne viali každým krokom, ktorý robila od kávovaru ku stolom a späť.
Môj skok na kávu sa zmenil v prechádzku v sede za stolíkom v kaviarni. Prezeral som si čašníčku, počúval rozhovory a fajčil cigarety. Zrazu ma začal tlačiť mechúr a tak som sa pobral na toalety. Som odporcom nekrytých záchodov, no napriek mojej fóbii z močenia na odhalených pisoároch ma premohol mechúr a tak som sa do jedného z nich vymočil. Cesta ku kabínke by bola príliš dlhá. Keď som domočil, spláchol som ho gombíkom z čias minulých a voda ktorá mala stekať po okrajoch začala striekať na všetky svetové strany. "Pisoár ma ošťal," povedal som si so smiechom.
Ruky som si umyl, oslobodený od bremena s čpavkovým zápachom a spokojný som sa pobral k svojmu stolu. Prázdna šálka z kávy bola preč, rovnako aj preplnený popolník plný vajglov z mojich cigariet.
Toto znamenie od záhadnej brazílskej čašníčky som pochopil. Pobalil som si veci, obliekol sa a šiel vyplatiť. Prepitné som jej nenechal - som pilný študent, pre ktorého je každá korunka svätá. Aj napriek brazílčankinmu zazeraniu som sa na ňu letmo usmial, poďakoval sa a pobral domov.
Nuž, únava ma neopustila a tak som si ľahol na spánok do svojej prepotenej postele. Zaspal som s úsmevom na tvári. Bol to výsmech vlastnej hlúposti, že som znova premrhal deň spôsobom mne príznačným.
Skutočný príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár