Dobre si spomínam na ten deň (či noc), keď som ti po prvý raz podal ruku. Bola celá zaprášená, mal si na nej mozole od drevených porysiek lopát s ktorými si nakladal suť na korbu starej Jožovej tatrovky. Pracoval si na stavbe, kde som ja bol len učňom. Pamätám na ten mrak, ktorý tienil slnečné svetlo nad tvojou hlavou. Vtedy si povedal, že vraj to je preto, aby si nedostal úpal. Moja sedemnásťročná, neskúsená a bláznivá hlava ti uverila. Odjakživa som bol naivný a až prehnane dôverčivý - veď ma už poznáš. Videl som v tebe chlapa, môj vzor, ktorý mal svoj vlastný mrak a dokonca, niekde možno aj svoj vlastný svet. Bol si nadprirodzenou bytosťou, plnou aury z predkov, ktorí nechali svoj pot a krv na poliach za mestom. Niečo ťa chránilo.
"Ten balvan Vás skoro zabil," zreval som zdesený, keď na teba padol kus omietky.
"Aký balvan, je to len cement, piesok a voda. Ak sa na teba rozsype vrece cementu, budeš akurát suchý. Ak sa na teba vysype lopata piesku, vytrasieš ho z topánok, oprášiš si hlavu a makáš ďalej. A ak na teba vylejú pár vedier vody, aspoň sa umyješ a osviežiš," odpovedal si mi kľudným tónom, ktorému som nerozumel. Už vtedy si mi bol inšpiráciou.
Tieto tvoje slová ma naučili, aj keď to znie absurdne, no ja som už raz taký, že ak na teba padne kus omietky, alebo smútok, stačí si len spomenúť, čo ich tvorí. Drobnosti a detaily, ktoré sú samy o sebe neškodné. Je to rovnaké ako kôpka hnoja - v každej sa nájde nestrávená kukurica, z ktorej možno raz vyrastie nová rastlina.
Píšem Ti, lebo som sa dopočul, že ti umrel foter. Viem, nikdy si ho nemal rád, no aj tak si sa oňho staral, aj keď on ťa vymenil za fľašu červeného. Robil si to z povinnosti? Dlžný si mu nebol nič, azda len život, ktorého si sa nikdy nebál. Alebo si taký dobrý, že radosť ti robí len to, keď pomôžeš blížnemu?
Dnes je prvý letný deň. Za oknom mám búrku a po slnku ani stopy. Myslím, že to ty plačeš za svojím otcom, však sa nemýlim? Totiž, ochutnal som jednu kvapku a ona ti bola slaná. Buď sa spotil nejaký vták, alebo sú to tvoje slzy. Vtáky teraz nelietajú, sú skryté a tak sa skôr prikláňam k tvojmu žiaľu. Viem, že oči máš suché a na tvári stále ten istý výraz, no ako ti puká srdce, počujem v hromoch a nadávky na Boha, prekladám si ich z bleskov.
Drahý priateľu, viem aj to, koľkým ženám si ublížil, koľké si mlátil, lebo inak si sa s nimi zblížiť nevedel. Viem aj to, že samota ťa teraz ubíja, tak prečo sa nezmeníš? Je to tými démonmi? Azda si sa už lásky úplne zbavil a stačí ti len telo. Možno máš pocit, že každé objatie ti nahradí mŕtvu matku, ktorú si pri pôrode stratil. Možno máš kus nej v sebe a práve to ťa desí. Ja len dúfam, že aj keď ťa nazvem priateľom, budeš vedieť. Vždy si vedel viac ako ja.
Dnes som bol doma, zavretý medzi chladnými stenami. Dnes som veľa písal, dokonca som napísal aj báseň o tebe. Dovolím si ju pripísať, nech ťa trocha poteší.
Si ako zárodok ruže -
v útrobách špinavý,
no pri lupeňoch čistý.
Páchneš sladko,
no tŕňom ma vždy poraníš.
Si krásny,
no len z diaľky.
Dúfam, že som ti vyčaril úsmev na tvári. Ak áno, odfoť sa mi prosím. Nech viem, že si tiež len človekom.
Tak priateľu, lúčim sa. Končím tento krátky list. Prosím prijmi moju úprimnú sústrasť a pozdrav všektých démonov v tvojom tele. Teš sa z radostí, veď žiaľ je len omietkou.
Skutočný príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár