Tenisky

Každý človek by mal mať tenisky. Také tie zodraté, špinavé, niektoré môžu byť aj potrhané, ale tie v daždi len skôr premoknú. A vlastne, každý človek by mal stáť v daždi aspoň raz - dva krát v živote, usmiať sa a v potrhaných teniskách s obrovským starým vakom na chrbte vyraziť milovať svet. Ja? Ja svet tak milujem každým krokom, alebo šliapnutím na pedál. Každý meter je bozkom na cestu podo mnou. Niekedy je tak rozpálená od horúčavy, že si spálim papuľu, ale to je v poriadku - život nesmie byť chladný, dosť že ľudia sú.

Ja svoje tenisky milujem. Sú modré s bielymi hviezdami, potrhané, dopotené a na jednej z nich mám napísané svoje meno. Tie tenisky si už odžili bozkov a krokov. Tie tenisky zažili lúčenie i spoznávanie. Ony žijú, ony smrdia.

Milujem ich, sú ako môj denník z minulých dní, na ktoré keď si spomeniem, musím sa usmiať - každý by mal mať tenisky.

Včera som v nich šiel mestom, len tak si chodil a pozeral sa na ľudí. Tam minulá láska, inde som zas videl budúcu, potom reklamu na víno v akcii. Súvis v tom vidím až teraz. Ale v tých teniskách, páni a dámy, dámy a panny, svet som cítil akosi viac. Nebolo to dierou na podrážke, to robila tá nádej v mojej hlave, že ich ešte nejaký ten rok budem drať. Každý (smutný) človek by mal mať nádej, ten šťastný, nech si kúpi tenisky, zoderie si ich a nechce sa ich vzdať, nech pocíti, že byť normálny nie je postačujúce.

A koľko bozkov si pamätajú, moje tenisky, minimálne koľko je na nich hviezd a tých je skutočne veľa. Niektoré boli s vínom v krvi - tie označujú vyblednuté hviezdy, ktoré viem že sú, aj keď si ich pamätám len zťažka.

Prešiel som v nich aj pár mlákami, či už zo sĺz, moču bezdomovcov, alebo tých klasických, po daždi. Vtedy sa na chvíľu očistili, ale aj to im dlho nevydržalo, lebo moja cesta nikdy neskončí. Cesta, spomenul som si na jednu príjazdovú ku chate, kde som trávil minulé leto. Dva mesiace radostí, kníh, vína a cigariet a priateľov a lásky. Tá príjazdová cesta bola prekliatym kopcom, na ktorý som sa každý deň štveral, lebo každý deň bol na pláne výlet dole na pláž. Keď som kráčal dole kopcom, bolo to fajn. Bez trička, vo svojich teniskách, károvaných kraťasoch so zelenou čiapkou na hlave, popísanou kamarátmi, minulou láskou a mnou a poprepichovanú odznakmi. Mal som úsmev na tvári, bezstarostný život. Ale stále pripravený na odchod.

Potom prišlo obdobie, keď som tenisky odložil, rozlúčil sa so zemou a trochu vzlietol. Bol som šťastný, či normálny, nie ja. Príliš stály, príliš bez tenisiek. No ako všetko končí a všetko sa vracia, opakuje, čas si vyžiadal, nech si ich znova obujem a usmejem sa popod fúzy, zaiskrím očami popod obočie. Snáď sa mi nechytí, bol by to veľký požiar.

No o inom.

Keď som bol včera v tom meste, šiel som si oddýchnuť do parku. Vypol som, obzeral sa okolo, nikde ani živej duše. Čo za raj na zemi, v týchto mojich teniskách. Alebo to bude tým, že bolo dosť chladno, ale radšej budem veriť teniskám.

Ale keď sa zotmelo, hviezdy na mojich teniskách nesvietili a ja som stúpil do mláky po minulonočnom daždi. Všetky spomienky sa mi z nich zmyli. Skoro som sa zbláznil. Je to iné, keď stúpite do mláky hlbokej nejaký ten centimeter, ako keď stúpite do mláky, minimálne pol metra hlbokej. Je to iné, ako keď na ne prší, lebo aj vtedy sú to len nové spomienky. Skoro ma jeblo, prekliata mláka. Ale to nevadí, aspoň mi znova bolo vidno hviezdy, dokonca aj tie vyblednuté sa ukázali len ako zašpinené.

Včera bolo pekne, včera bolo fajn. Tie tenisky už nikdy nezložím.

 Skutočný príbeh

8 0 0 0 0

Komentuj

6 komentov k blogu