Ako sa dá spať, keď okolo ubieha svet a každý jeden raz, keď sa tadiaľto chodí, vyzerá to inak. Rozum mi zastáva. Rovnako aj nahé telo, v mojom prípade milej, neprestáva ma baviť, nikdy ma baviť neprestane. Neustále na ňom badám rôzne novinky, či je to už znamienko, alebo nový záhyb, alebo zátvorky na krajíčkoch úsmevu.
Cesta je dlhá, no mne prikrátka. Dokázal by som sedieť pri okne vlaku aj celý život a len hľadieť na svet vôkol. Robím to celý život, akurát chodím a hľadím naň priamo, nie cez okno. Niekedy by to okno bolo lepšie, niekedy by som sa života nechcel dotknúť, ba by som to zvládol aj bez niektorých pachov. Okno vlaku má svoje čaro.
Mysľou mi prebehne spomienka na priateľa, môjho nepokrvného brata, jedného i druhého. Na naše začiatky, keď som prestúpil a my sme chodili do rovnakej triedy. Záškoláčili sme a vymýšľali si ospravedlnenky. Raz sme mali vytlačený papier o účasti na súťaži amatérskych kapiel, s podpisom a aj pečiatkou. V škole nám to, myslím, prešlo, dokonca nám vážená pani chemikárka popriala veľa šťastia. Namiesto súťaže sme, samozrejme, sedeli v bare neďaleko železničnej stanice a popíjali pivo a fajčili cigarety a užívali si voľného dňa konverzovaním o veciach menej podstatných, no hlavne slobodne.
Dávno som necítil takú radosť. Dávno som nebol v pohode, ako teraz za oknom, pri spomienke na chvíle, keď všetko bolo fajn, všetko nie tak celkom podľa mojich predstáv, no aspoň pokojnejšie. Možno sme sa náhlili aj vtedy, no teraz ja akosi spomaľujem a svet okolo ako keby zrýchľoval a zrýchľoval, ako ten vlak, a mňa už prestávali baviť, naháňať ho. Čo ma chce, to si ma počká.
Aj to moje zápästie. Už z neho nemám radosť, ako keby tá ruka ani nepatrila mne. Dňom i nocou myslím na pohľad matky, keď ma našla a neviem si to odpustiť. Azda je to pripomienka na moju hlúposť a šialenstvo, akého som schopný, aké v sebe ukrývam, no nie vždy zvládam. Spomienky bolia, mňa však najviac vtedy, keď ubližujú iným - ľuďom čo ich milujem.
Asi to tak má byť, mám sedieť vo vlaku a hľadieť na jeseň, miznúcu pod snehom. Dvadsiaty prvý rok, ktorý mi pomaly ubehne pomedzi prsty a ja sa znova obzriem a znova sa chytím za hlavu a nič nezmením. Možno len budem vnímať ten malý svet vôkol o trochu inak. A možno ten svet už iný nebude.
"Prajem vám to, nevidel som tak krásny pár, akým ste vy dvaja," hovoril som môjmu bratovi, Peťovi.
"Ja viem kámo, nebyť jej, som tu sám, cítim sa sám. Ona mi je aj priateľom, aj láskou, " Peťo mi odpovedal naspäť a usmial sa. Úsmev na jeho tvári je veľmi zriedkavým javom, no o to cennejším. Mám ho rád.
"Rozumiete si, ona je inteligentná, ty sa tak nikedy javíš tiež, naťahujete sa ako súrodenci - vidím, že azda v pravú a čistú lásku sa predsa len, ešte oplatí."
No potom prišla a hovor skonči znova pri ďalšej téme. Rovnaké veci som však hovoril aj jeho milej. Totiž, ono to všetko je pravda a verte, krajší Peťo nikdy nebol. Je to pekné, mať niekoho, koho úsmev je tým vaším.
Moje šťastie väčšinou trvalo len chvíľu a vždy končilo v náručí iného. Možno aj preto som zošalel. Možno aj preto svet pozorujem, radšej pozorujem, než by som ho chcel meniť.
Skutočný príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár