"Príď, chýbaš mi," napísala mi a myslela to vážne, "ľúbim ťa."
"Zajtra prídem," odpísal som jej, lebo aj ona chýbala mne. "Ľúbim ťa, lebo nepovedať jej to, je ťažšie než klamať.
Vraj som to už dávno vzdal, podľa mňa nie. Len chvíľami, no vzápätí som si uvedomil, že bez nej som prázdny, som ničím. Ale prečo, keď som prišiel a sedím v jej izbe sám, hľadím do steny a ona vedľa u spolubývajúcich, vzdávam to znova? Je to tým, že som za ňou prišiel a naivne veril, že zo mňa bude mať radosť a bude chcieť byť so mnou, alebo tým, že som sebec ktorý potrebuje pozornosť a nevie zniesť, keď ho ignoruje tá, pre ktorú on urobí všetko.
Obávam sa, že to bolí viac ako by som chcel. Hádať sa, to už pre mňa nie je. Keď som jej to vysvetľoval minule, vo veľmi podobnej situácii, hádali sme sa. Keď som jej nehovoril nič, hádali sme sa a mňa to len ničí.
Keď prišiel deň a ja som jej povedal že neprídem, pohádali sme sa znova a to pre mňa malo byť jasným znakom, že toto pre mňa nie je. Naivne stratený medzi bielymi stenami, čakám kedy sa vráti a ja si budem môcť ľahnúť do prázdnej postele na ktorej má teraz rozložené knihy z ktorých sa chcela učiť. Neučila sa, ignorovala ma. Ale chýbal som jej a vraj ma ľúbi. Mám toho dosť, chcem to vzdať, no nemám síl. Takto, cítim sa viac sám, než keby ma nevolala a nenechala samého.
Skutočný príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár