Nuž, presne takéto choré myšlienky ma zviedli na tú cestu hany, na ktorej krajniciach sú snáď len kríže s prehnitými telami ľudí, ktorí spáchali podobné činy, aj keď nie som si istý či horšie je zabiť, či sklamať. Ani toto nejdem rozoberať, je príliš pozde a moje mozgové bunky nie sú schopné ničoho normálneho.
Prečo vlastne píšem? A prečo píšem ďalej a ďalej a ďalej? Netuším, asi je to nejaký druh psychoterapie, akejsi "autopsychoterapie" či ako to nazvať. Chcem sa ospravedlniť sám sebe, aby som sa dokázal ospravedlniť jej? Chcem odpustiť samému sebe tým, že napíšem akú nechutnosť som spáchal a zavesím to na internet, nech ma všetci odsúdia do zatratenia a potom budem spokojný, potom si budem môcť odpustiť? Až potom, keď skutočne vyjdem s tým najhorším na povrch, znehodnotím sa, až vtedy si asi dokážem odpustiť.
Veď čo, aj tak som psychicky narušený, aj tak som prekliaty sebec a nehanebný manipulátor, ktorý sa snaží podmaniť si celé okolie, len aby mohol byť prv milovaný a potom nenávidený. Neobhajujem sa, baví ma takto sa kritizovať a zhadzovať pred samým sebou a aj vami, ak to teda niekto čítate.
Stavím sa, že ste čakali srdcervúci príbeh, ktorý by vám možno niečo dal, možno niečo vzal (v tomto prípade to bude asi čas).
Nič také nepríde, píšem len to čo ma napadá, spontánne, tak ako si myslím, správne umenie má vznikať. Keď sa v reálnom živote riadime prvotnou myšlienkou, väčšinou sú to chyby, skutky ktoré už nikdy neodčiníme, presne tak ako tá moja opilecká pičolačnosť z trucu, čo nás dostala do tohto poondiateho stavu z ktorého sa nie a nie dostať. Zato umenie, v umení sa môžete vyjadriť otvorene, môžete namaľovať, napísať, zaspievať, zahrať to, čo vás napadne ako prvé a nik vás neodsúdi, lebo tvoríte, lebo sa prejavujete.
A nemá byť náhodou umenie, zachytenie života? Skutočnej tváre ľudí, ich duše? HOVNO! Nech si hovorí kto chce, čo chce, skutočné umenie nikdy nebude existovať, vždy tu bude niečo, čo ho bude "oplocovať" a triediť na kvalitné a nekvalitné. Nekvalitné je jedine také to, "nasilu umenie", ktoré pomaly vidieť všade. Je tam len preto, aby bolo, aby niekto zarobil peniaze. Ó, skutočnému umeniu nejde o peniaze, myslím že nie.
Ako, do pekla, som sa sem dostal? Aha, to svedomie.
Tak teda, to moje svedomie vám je také prešibané, že ma vždy vymákne najmenej pripraveného a potom si to odseriem spolu s mojím okolím.
Predstavte si scénku - ja s mojou priateľkou, novodobou Venušou, kráľovnou krásy, ženou ktorá je snom každého muža, ležím polonahý v mojej posteli. Vypadá to, že sa budeme milovať, no ja sa rozrevem ako malé decko. Doteraz som sa smial spolu s ňou, lebo ona je skutočne jediná osoba, ktorá mi dokáže vyčariť úprimný úsmev na tvári. Stále ju pred sebou vidím - vysmiata, krásne šťastná, žijúca rozprávka, naivita, čistá láska a kôpka optimizmu. Ach, či mi taká chýba.
Teda ten pohľad na ňu ma zlomil. Ležali sme tam spolu a ja som si na všetko začal spomínať. Ako môže byť šťastná z mojej lži Ako ju môžem nechať žiť v nevedomosti, ako ju môžem nechať, nech leží s takým nechutným zvieraťom ako som ja, v jednej posteli? Nemôžem to dovoliť, nie. Buď mi odpustí a ostane so mnou, alebo ma znenávidí a opustí.
Ak ma opustí, zlomí mi to srdce a predpokladám že veľmi dlhú dobu sa znova budem topiť v alkohole a robiť ďalšie hlúposti - aj tak nebudem mať čo stratiť.
Ak mi odpustí a ostane so mnou, budem rád že ma skutočne miluje, skutočne jej záleží na tom aby sme boli spolu a mne sa potom uľaví a nebudem si do konca života vyčítať že som stratil lásku svojho života. Ona ňou skutočne je, to vždy cítite keď príde.
A teraz som tu, nenávidiac sa, zožierajúci sa svojou hlúposťou. . Miluje ma, potrebuje, len nevládze. Dúfam že mi dovolí, nech ju podržím, moje ramená vždy patrili jej, celý ja som vždy patril len jej. Viem to.
Prečo vždy zistíme čo máme, až keď to stratíme?
Ona je ako útes, z ktorého ma obmývajú vlny z jej sĺz. Držím sa ho nechtami a zubami, nikdy sa ho nepustím. Kým to ona sama nebude chcieť.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
Napíš svoj komentár
držím prsty