Neskôr som trošku podrástla, trápili ma viac chlapci z 9.A ako osudové postavy, a tak na Lucy na poličke len padal prach. Ako som začala chodiť na gympel,častejšie som navštevovala starkého. Vždy som z jeho bytu odchádzala stále viac opantaná jeho múdrosťou a vtom som si ucedomila, aká prázdna a chudobná sa cítim. Chýbali mi totiž knihy. Tie magické predmety plné neuveriteľných stvorení, nečakaných zvratov a krásnej hry s jazykom. Našla som v nich všetko. Najlepších kamošov, čo ma nikdy neopustia, xy postáv, do ktorých som sa mohla platonicky zamilovávať a nikto sa na nikoho nehneval a zároveň neskutočné množstvo inšpirácie. Mohla som sa s nimi rozprávať o čomkoľvek-nik ma neodsudzoval, nik sa mi nesmial, nikto na mňa neukazoval prstom...Vlastne vtedy neexistoval nikto. Akonáhle som chytila do rúk to čarokrásno a mohla som popri čítaní šuchať stránkami, ostávala som len bezdradne omámená ich vôňou a čistotou, sama vo svojom svete.
A potom mi sama začala chodiť po papieri ruka. Len tak v škole, keď som sa nudila a nechcelo sa mi práve kresliť nepodarené karikatúry profesorov. Alebo doma, akonáhle som sa ocitla sama v miestnosti, už sa mi v hlave odohrával nový príbeh. Vtedy som zašla sem a maximálne potešila svojho ducha. Vypísala som sa z pocitov, myšlienok alebo len tak z nudy a vo mne ostala jedna umelecky nasýtená osoba. A ostalo mi to dodnes. Neustále mapovanie okolia, vytváranie spletitých vzťahov ľudí, ktorých som stretla na 3minúty v bille. Brigáda za pokladňou boli pre mňa výhra-každý zákazník mal v mojej hlave vytvorený príbeh.
Občas sa mi to však pletie. Neviem, či by som tak konala ja či postava z niektorej poviedky. No vlastne to ani nevadí. Ja som moje poviedky. Každé písmenko je ako úder môjho srdca a s každou prečítanou knihou sa snažím získať väčší nadhľad a byť vďačnejšia. Za tak bohatý život, aký vediem. Áno musím priznať - mám mimoriadne rada knihy. Niekedy mám pocit, že nič iné k prežitiu vlastne nepotrebujem.
Denník
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár