Človek človeku

Zvláštne, aký silný mám niekedy pocit, že to všetko dobré zo sveta mizne. Nie, nechcem byť žiadna pesimistka, ani písať o konci sveta, to nie. Ale občas mi to chýba. Taká tá láska medzi ľuďmi. Nie medzi partnermi, rodinnými príslušníkmi či kamošmi. Láska obyčajná, najprostejšia, prvotná. Láska medzi ľuďmi. Neznámymi. Aj keď ťažko ich nazvať neznámymi, veď sme všetci stvorení rovnako. Veď rovnako dýchame, sedíme, žmurkáme a prežúvame. Máme rovnaký organizmus, celé naše telo funguje rovnako ako telo toho druhého. To je to, čo máme spoločné. No a tie vnútorne odlišnosti? Charakter, povaha? To sú len krásne čerešničky na torte, rozdiely, ktoré nás však majú zbližovať. Na svete sa akútne míňajú posledné zásoby lásky človeka k človeku. Ľudia v električke sa na seba neusmejú, predavačka nenadviaže očný kontakt, bankár nepopraje pekný deň, sused nezdraví suseda. Sme si úplne ľahostajní. Nesnažíme sa byť milý, ochotný, nápomocný. Kašleme na to. Nevšimneme si druhého, vždy sa niekam ponáhľame a myslíme na seba a svoje potreby. Mrzí ma to, že sa k sebe nevieme správať. Že v nás často už nie sú ani posledné pozostatky ľudskosti. Bojím sa, čo nastane, keď sa vyminie aj posledný zdroj. Dosť sa toho desím.
Pritom by stačilo tak málo a zo sveta by sa opäť raz mohol stať raj.

 Denník

3 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu