Byť nepochopená, vždy keď nahlas vyslovím túžbu o vzdialenom živote. Nežiť tu, žiť inak. Najlepšie v inom časopriestore.
V poslednom čase mám k umeniu sakramentsky blízko a občas mi zvykne prebehnúť mráz po chrbte, keď sa cítim s dákym umelcom spriaznená.
Dorotka Nvotová musí byť na istej duchovnej dĺžke môj príbuzný.
Muller je isto môj bývalý.
Prevért písal všetky tie krásne básne mne, viem to. Alebo som to ja bola niekedy ním?
Dalí videl svet mojimi očami a mojimi rukami ich skrásnel na plátne.
S Murakamim sa tiež určite poznám, len som ešte neprišla na to, na akej akcii sme to spolu boli.
Je to tak ťažko krásne. Nosiť si týchto a stovky iných umelcov v sebe. Živiť ich, samozrejme po duchovnej stránke, im materiálno nič nehovorí. A dobre robia. Kiežby som aj ja mala takú odvahu.
Žiť iba z napísaných písmen. Zavrieť oči a hrať. Hrať sa. Na čo dnes? Dnes na sochárku, to je tak krásne poslanie!!
Áno, je to náročné, strážiť ich, aby zo mňa neušli, pretože som sebecká a chcem chcem chcem aby obohacovali moju dušu! Len nech si pekne žijú vo mne, berú ma o energiu, pomaly ma ničia, ale nech sú tam!
Ej veru, z času na čas to nie je med lízať. Spolky duša umelecká, spolky precitlivená až strach. Stále mysliaca na druhých, trápiaca sa pre všetky vojny a nespravodlivosti sveta, túžiaca zachrániť všetko živé, od mravcov po.. ľudí? Chcú sa nechať zachrániť? Nie je im dobre tak ako im je?
Z jednej strany samaritán a z tej druhej kat. Tak.
Nechcem nechcem nechcem deti s touto diagnózou. Vnímať umenie všade vôkol, dotýkať sa ho prstami, olizovať ho, dýchať, nechať preniknúť každou bunkou, unášať sa, milovať, usmievať sa, žiť žiť žiť. Alebo by som bola prešťastná a dojatá, keby zažívali toto krásno spolu so mnou?
Najmä keď ich ostatní nazývajú tou pojebanou umeleckou háveďou, hnusnou čvargou. No ja vás milujem. Zbožňujem a plno chápem.
Nechajte ma na pokoji, žijem si v mojom brlohu, kde Riško šúla cigy, Dora postavila kanvicu na čaj , Salvi je zajebaný od farieb a Prevért len zas opisuje ten krásny cit panujúci medzi nami. A ja vám ho aj zarecitujem. Minimálne sebe.
Spomeň si Barbara
Nespoznal som ťa
A ty si nespoznala mňa
Spomeň si
Spomeň si na ten deň
Nezabudni
Akýsi muž sa ukryl v podlubí
A zakričal tvoje meno
Barbara
A ty si k nemu utekala
Premoknutá radostná a hravá
A do náručia si mu vletela
Spomeň si na to barbara
A nehnevaj sa že ti tykám
Ja tykám všetkým ktorých milujem
I keď som ich videl iba raz a ja to viem
Ja tykám všetkým čo sa milujú
I keď ťa nepoznám
Spomeň´si barbara
Nezabudni
Na ten múdry a šťastný dážď
Na tvojej šťastnej tvári
nad oným šťastným mestom
Na ten dážď nad morom
Nad muničným skladišťom
Nad loďou z Ouessantu
Och Barbara
Či je len svinstvo vojna
Čo sa dnes s tebou stalo
V tom daždi železa
V tom daždi ohňa ocele a krvi
A čo je s tým čo ťa zvieral v náručí
Zaľúbene
Umrel je nezvestný a či ešte žije
Malá slza v oku 3 dni spala
keď na líce sa vysypala.
Taký štíhly prúžok soli,
ako nekompromisne bolí,
bolí, bolíííí
Hej, bolí. Ale bolí krásne. Je niečo čarovnejšie? Povedzte mi.
Denník
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár