Sanctum Officium

,,To je ona. Berte ju!“ povedal nižší pán robustnejšej postavy s poloplešatou hlavou, ktorý mal na sebe dominikánsky habit. Volali ho Henrich... Henrich Institoris... Ukazoval pri tom na dievča, ktoré nemohlo mať viac ako 19 rokov. Rezala akurát kačky a ich stekajúcu krv odchytávala do hrnca. Keď sa to povarí so zemiakmi, vznikne z toho úžasná pochúťka rozšírená hlavne medzi chudobnejšími vrstvami.
,,Fridrich, pozrite, čo robí...“ povedal jeden z mužov sprevádzajúcich toho dominikána.
,,Áno, je to nechutné...“

Mladá žena si až teraz uvedomila, o čo ide tým mužom. Chcela utiecť, keď však zbadala medzi nimi Jeho, potkla sa o hrniec a padla.
,,Čo to robíte? Nechajte ma! Som nevinná, nič som nespravila!“ kričala a snažila sa vymaniť z rúk tých podliakov.
,,Prestaň! Počuješ ma?!“ výhražným tónom jej povedal Institoris, ,,vieme, čo si robila. Máme dôkazy. Viac ľudí sa už na teba sťažovalo.“
,,To nie je pravda! Ja som nič nespravila!“ kričala dievčina a metala sa najviac, ako vládala v snahe zachrániť sa.

,,Martin! Urob niečo! Ty predsa dobre vieš, že som nevinná! Povedz im niečo! Nedovoľ, aby mi ublížili... Martin... Prečo nič nehovoríš?“ vyčítavo sa pýtalo dievča jedného zo skupiny mužov. Bol vysoký, s typickými mužskými črtami a hustými čiernymi vlasmi. Očividne mal vyššie postavenie. Pôsobil neprirodzene vážne a pokojne. Tváril sa, akoby ju nepoznal. ,,Ako si mi to mohol spraviť? Prečo si ma zradil??“
,,Vidíte? Je úplne pomätená... To musím povedať Sprengerovi,“ povedal Institoris pričom Martinovi venoval pohľad, akoby ho z niečoho podozrieval.
,,Neubližujte mi, prosím! Som nevinná!“

Muži si však jej zúfalé kričanie nevšímali. Boli na to zvyknutí. Odniesli ju do mučiarne, ktorá sa nachádzala pod mestskou radnicou. Mučili ju tými najhnusnejšími spôsobmi. Dlho hrdinsky znášala bolesť, ktorú jej spôsobovali, ale ani ona nebola z kameňa. Nakoniec tie muky nezniesla a priznala sa k všetkému, na čo sa jej pýtali. Týmto spečatila svoj osud. Poprava sa konala až na druhý deň, ale keďže vedeli to, čo potrebovali, nechali ju na pokoji.

Zúbožená a doráňaná ležala vo svojej cele na zemi v prachu a špine. Dýchala sťažka, veď sa jej nestihli ešte ani zaceliť rany. Ale jedno bolo isté. Bola prekrásna. Jemná snedá pleť zdobila jej telo s krásnymi ženskými črtami. Mala vlnité gaštanovohnedé vlasy dlhé po pás. Úzka tvár zaliata slzami, veľké oči a plné červené pery... Dlhé krehké ruky boli uväznené vo veľkých, ťažkých okovách... Bola naozaj fascinujúca a ktovie, možno práve preto skončí na hranici... Katom určite muselo trhať srdce, keď jej ubližovali.

Zrazu sa však dvere na cele otvorili. Vošiel on, Martin... Sklonil sa k dievčaťu, ktorá vyzerala ako mŕtva. ,,Agatha... Dievčatko moje...“ povedal Martin hladkajúc ju po špinavej tvári... Lial jej vodu na tvár a ona hltala, akoby nikdy nič nepila. ,,Och, aká si mi len krásna...“
Dievča sa prebralo. Keď zbadala Martina, strhla sa. ,,Čo tu robíš? Prečo si im nič nepovedal? Dobre predsa vieš, že som nevinná. Alebo si ma teraz prišiel zachrániť?“ začala hystericky plakať a prosebne sa pozerala na Martina. ,,Milujem ťa!“
,,Prepáč mi, Agatha... Hádam si si len nemyslela, že si ťa vezmem,“ povedal cynicky, ,,ach, ty naivná hlupaňa! Som ženatý. Tvoje tehotenstvo by mi teda veru nepomohlo. Mám dobré a vysoké postavenie. Láska pre mňa nič neznamená...“ Snažil sa znovu pohladkať Agathu po líci, odvrátila však tvár...
,,Ty podlý pes! Ako si mi to mohol urobiť? Nemôžem sa na teba už ani len pozerať! Vedela som, že ma iba využívaš! Zmizni! Zmizni, choď preč!“ kričala Agatha a napľula Martinovi do tváre.
,,Ach, ty malá štetka,“ povedal Martin utierajúc si jej sliny z tváre, ,,ale stála si za to...“ Akonáhle to dopovedal, odišiel z cely.

Agatha v žalári kvílila celú noc... Stále jej zneli v hlave Martinove slová... Ráno, hneď, ako vyšlo slnko, prišli po ňu. Odviedli ju na popravu. Aj napriek skorej rannej hodine námestie bolo plné krvilačných ľudí, ktorí dychtivo čakali na ďalšiu senzáciu – upálenie čarodejnice. Agathu odniesli na hranicu. Pripevnili ju o stĺp a okolo nej nakládli drevo.

Svoje miesto zaujali richtár, kňaz a aj zanietení inkvizítori, medzi ktorými bol aj Martin. Aj teraz mu na tvári sídlil ten pokojný výraz a svoj pohľad upieral niekam do neurčita. Pribehol k nemu mladý chlapec, ktorý ho zozadu potiahol za kabát. Martin sa strhol, akoby nemal čisté svedomie.
,,Aa, tu si,“ uškrnul sa Martin, ,,pozri, svoju úlohu si zvládol dokonale,“ povedal a pozrel sa smerom na hranicu.
Chlapec prikývol.
,,Neboli žiadne problémy?“
,,Nie,“ rýchlo odpovedal chlapec.
,,Dobre. Tu máš, čo som ti sľúbil,“ podával chlapcovi mešec peňazí, ,,a teraz rýchlo vypadni!“

Martin sa pozeral na Agathu. Hranica už bola dokončená a poprava sa mohla začať. Suché drevo horelo neuveriteľne rýchlo... Za pár sekúnd ohnivé jazyky začali oblizovať Agathine nohy... Kričala... Tak neuveriteľne nariekala... Snažila sa dostať preč z toho pekelného zajatia... Bolo to však márne... Jej telo bolo za chvíľu celé zachvátené plameňmi... Martin sa na to nemohol pozerať. S malým zábleskom ľútosti od nej odvrátil pohľad. Predsa len mu nebola ľahostajná... Dobré postavenie a vysoký plat sú však pre človeka, ako je Martin, oveľa viac dôležitejšie ako nejaký prízemný cit - LÁSKA...

 Vymyslený príbeh

0 0 0 0 0

Komentuj

12 komentov k blogu