Keď si spomínam na to obdobie, spred deviatich rokov, keď som bola mladé 15ročné decko, ktoré si myslelo, že nezapadne, že na strednej škole bude musieť nejako vyzerať, aby ho akceptovali, aby ho nevysmiali, aby malo nových kamarátov, netuším už, či by mi ten„dokonalý výzor“ o ktorý som sa snažila,toto všetko zaručil. No viem určite, že cesta spraviť zo seba chodiacu mŕtvolu bez života a bez schopnosti žiť, nebola správna.
Spomínam na ten pre mňa osudný a zlomový deň. Deň, keď som si prvýkrát srčila prsty do úst a vyvrátila sladkosť, ktoré mama kúpila vo veľkobalení. (dodnes viem, že to boli 4ks balenia BEBE)
Preto naozaj, fakt naozaj, neskúšajte "spraviť to len raz" je to ako pohyblivý piesok- Bez neskutočnej snahy a zázraku sa z neho nedostanete.!!!!
Ten deň mi zmenil život. Začal sa ním kolotoč, z ktorého som sa márne snažila dostať a len sa točila.
Točila a točila, snažili si mi pomôcť rodičia, psychológ no jediný, kto mi mohol pomôcť som asi bola ja sama a moje odhodlanie. (No to viem až teraz+ človek, ktorému budem vďačná do smrti). Chuť žiť a neničiť sa. Túžba prežiť život normálne a plnohodnotne, nezávisle od pečiva, čokolád a zákuskov, od všetkého jedla.
Pre ľudí, čo nevedia o čom to celé je, sa niečo ťažko vysvetľuje. A ani nič vysvetľovať nechcem. Ťažko sa odpovedá na otázky „ale prečo si to robila? „ Ja osobne som hladala odpovede celých 9 rokov spolu so mnou aj psychologička no na nič sme neprišli. A vlastne teraz viem, že to ani nebolo dôležité.
Proste som do toho spadla, túžila byť dokonalou, tou ktorú každý má rád a akceptuje. Asi to je hlavným spúšťačom, keď človek nie je spokojný s tým ako vyzerá a myslí si, že ho tak kriticky vníma celý svet a že nie je hoden citu, lásky, pozornosti, záujmu.
Snaha o dokonalosť sa ale mení postupne na boj o život. Keď máte pomaly ale isto zuby v hroznom stave od neustáleho vracania, vaše vlasy už nie sú ani z tretiny také husté, keď nemáte energiu na spoločenský život a všetok čas sa točí hlavne okolo jedla. Keď chodíte od obchodu k obchodu a kupujete všetko možné aby ste aspoň na chvílu umlčali ten vlčí hlad. Keď voľný deň celý prevraciate alebo prenakupujete, lebo musíte zohnať potraviny, ktoré ste zjedli, aby si rodina či spolubývajúce nevšimli, že ste vyjedli zásoby na týždne. A popri tom sa snažíte zvládať školu, povinnosti, stresy. Ako ostatní, ktorí netrpia týmto zvráteným šialenstvom.
Jedlo je váš priateľ, partner, spoločník v dlhých chvíľach. Droga.
Závislosť, či už látková alebo nelátková, ktorou bulímia aj je, je proste klasická závislosť, ktorej sa človek nezbaví nikdy. Môže len abstinovať.
A tak ja abstinujem, cez dva mesiace, čo je za ten dlhý čas najdlhšie obdobie, ktoré som dokázala zvládnuť.
Pred tým, pred tou zmenou, ktorú každý deň považujem za osudovú a trvalú, to bolo tak nanajvýš pár dní. Pár dní, keď som dokázala normálne sa najesť a neskončiť nad záchodom alebo sáčkom. Pár dní, keď som dokázala ignorovať myseľ kričiacu „prejedla si sa, budeš tučná“ alebo „zjedla si toho moc“ . Asi to nazvem chorobou. Nie nadarmo má PPP (porucha prijmu potravy) svoj vlastný názov – diagnóza F50.
Nejak dúfam, verím, fakt chcem, aby to bolo aj posledným obdobím, ktoré nazvem „snažením“. Bude to postupne štandard, normálny život.
To, čo som za posledné týždne prežila, bolo viac ako náročné. Na svoju psychiku, na svoje odhodlanie, na svoju sebadisciplínu, no ďakujem za to obdobie asi najviac ako za čokoľvek v mojom živote. Dostala som druhú šancu, šancu prežiť život tak ako každý druhý.
Žiť a nie každým dňom umierať.
Každý deň sa bojím, mávam zlé sny ako sa to všetko vrátilo, ako som zlyhala..No aspoň si stále uvedomujem, ako strašne moc chcem byť zdravá.
A tak je tento blog varovaním, hlavne asi pre mňa samú. Zároveň spoveďou.
A odkazom..majte radi svoje telo, lebo je vaše, nesie vás celý život a preto si zaslúži, aby ste sa k nemu správali najlepšie ako viete!
Vyznanie
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár